Pramatka Zem Vaša
nemala pre Vás chlieb.
V duši rómskej skrytá je jej krása,
v srdci rómskom, večný oheň z nej.
Nebolo pre Vás v jej útrobách šťastie,
nevytryskla vinná réva zo žíl jej.
A tak túžba z pokolenia rastie,
mať aspoň zrnko čiernej zeme tej.
Zračí sa v čiernych očiach detí,
zrastených zo zemou kde ich život zrodil sa,
kde živú vodu z ňadier matiek sali,
duša lačná jej krásou nasýtila sa.
V lono svoje matka zem iná ich prijala.
tam rovy ich predkov, kde túžba doznela.
Túžba nájsť zblúdilcom vetrom,
blankytný zeme raj,
kde život kolotoč v deťoch im navracia,
mladosti vonný máj.
Tá s nimi zavzlyká, v nej bolesť pominie.
Indický oceán im prach z nôh nezmyje.
Omamná trpká chuť korenín indických,
dýchajú v príbehoch z pradávnych múdrych kníh.
Šum vetra vábivý, láka ich stovky zím,
ich dotyk mrazivý je bozkom vášnivým.
A tak navždy zostali deťmi vetra, plameňa a vášne,
kočovníci s batohmi, v nich tance piesne krásne.
V krvi vždy rozprúdia riavu nespútanú,
a z dlani vyveštia lásku neskonalú.
Zem, ktorá chlieb im dá, názvu vlasťou svojou,
život ich je večný cval zo stádom divých koňov.
