V belostných závejoch brodím sa pohľadom,
dušou mi preniká mrazivý dych a sen.
Chodníček k chalupám, zrkadlí sa ľadom,
po ňom k nám blíži sa čarovných Vianoc spev.
Nežná i krutá je beloba žiarivá,
túžim sa ponoriť v iskrivej perine.
Viečka mi oťaží jej sila mámivá,
tíško ma unáša, som v rodnej dedine.
Vo vlasoch pristála mi vločka jagavá,
mám pocit žiarivý akoby z tisíc hviezd.
Ten vo mne hlboko navždy už zostáva,
vždy keď sa navraciam domov
späť z dlhých ciest.
S pietou a bázňou sa pozerám dohora
dúfajúc, že uzriem cez vločky tých mojich.
Dlaň nechám spočívať na kľučke domova,
váham však vložiť kľúč a dvere otvoriť.
Škorica, vanilka v maminej kuchyni,
za stolom prikrytým sedím a spomínam.
Vo chvíľach sviatočných, tak veľmi sa mi cnie,
v duchu vás v nebíčku zo srdcom objímam.
Nechám si snívať sen o svojej rodine,
o stole sviatočnom, voňavom ihličí.
Tak krásne Vianoce v maličkej dedine,
spomienky na vás mi ani mráz nezničí.
