V mojej tvári nik nezbadá,
že v mojom tele opäť je zrada.
Podlá, zlá a neúprosná,
zažiera sa mi do tela.
Tvár sa smeje, duša mrie.
Anjel temna na mňa kýva,
minulosť mi pripomína,
k telu si ma privinie.
Srdce plače, tvár sa smeje,
z tejto veľkej beznádeje.
Oči anjel tmavé má,
ako studňa bezodná.
Niečo ma k nemu veľmi láka,
sťa diamant na milenku čaká.
V objatí jeho beznádej cítim,
chcem vymaniť sa z jeho objatia.
Rytiera čakám v pevnej zbroji,
nech z kríža ku mne zíde.
Nech anjela temna odzbrojí
a mňa z náručia jeho vymaní.
Pred rytierom z kríža kľačím,
rany mu bozkami liečim.
Olejom a slzami
umývam jeho rany.
Rytier z kríža,
zbroj svoju si odkladá,
v habite bielom,
ruky ku mne vystiera.
Jeho rany krvácajú,
aj to moje srdce,
Keď ho vidím,
od radosti v mojej hrudi plače.
