Kráčajúc krajinou sám opustený
sledujúc život v jeho jednoduchosti
pozorujem ľudí a ich tváre,
ktoré sú prívetivé i často zradné
V ich očiach vidieť podozrenia,
ba čo i samotný strach
ja však ani teraz nenechávam sa nimi zmiasť
a prvými slovami sa k nim prihováram,
Po chvíli mizne strach, no podozrenie zostáva
som sám v takto nastavenom boji.
Ako presvedčiť, že aj ja za to stojím,
že človekom som ako iní
Že aj ja mám svoje túžby, sny a viny
verím v dobro, lásku a česť
I mňa láka úspech, krása a ušľachtilé činy
No nie vždy dostávam šancu toto predostrieť
