Zľakol som sa,
Napadol ma oblak pochybností
Nehlučne, ticho
Odzadu
Zrazu.
Stlačil mi dušu,
Srdce vytlačil, až vypadlo
Z mojej hrude na kameň
Pod nohami.
Tak ma to zabolelo,
Že som skamenel ako ten kameň
Pod nohami,
Ako tá skala, čo plače
Bez vyznania,
Bez ľudského šťastia,
Ako list papiera v moci vetra,
Bez slobodnej voľby
Ostať ležať len tak
Pre poslanie, prečítať svoj text
Hocikomu.
Dedkovi, dieťaťu, vlastnej žene…
Srdce sa mi rozlialo
A stratilo v potoku,
Už ho nenájdem.
Ako ho môžem chytiť ?
Rukou, hm, pohľadom, vôľou ?
Vierou ?
Ako môžem milovať,
Bez srdca ?
Ako bez duše, vydanej napospas
Tej skale!
Už dávno sa nepamätám, kedy som sa
Usmial,
Už dávno neviem, kedy som mal pokoj
Na perách,
V očiach.
Už ani neviem, aký
ten text som držal
V rukách…
