Svet už bol dávno, dávno zlý a doba bola iná, keď mu jedna z rómskych
žien, dieťa vo svojom lone porodila. Rástol do krásy, vidiac ľudstva bolesti,
niečo ho posilnilo, niečo ho zaskočilo. Je ešte len dieťa a predsa už vníma
biele, čierne, a v duši túži mať to celé ľudsky priezračné. Prechádza sa po
lese, lístie na zem padá a jeseň volá po zime. V tom momente, veveričku
zbadá na strome. Skáče z konára na konár.
„Dobré ráno, Veverička.“
„Ahoj! Ako sa voláš, chlapče?“
„Som malý rómsky princ!“
„Si princ?“
„ Rómsky princ!“
„Veď hovorím, si princ.“
„Áno, ale rómsky, nepočujete ma dobre, lebo vysoko ste na strome.“
„Počujem dobre, opýtam sa ťa, princ, vieš ako chutí jabĺčko?“ „
Áno. Je sladučké, šťavnaté.“
„No, a akej je farby?“
„Môže byť červené, žlté, zelené, no chutí stále rovnako dobre.“
„Tak, a už si asi rozumieme, teda už chápeš, že si princ?“
„Ďakujem ti Veverička, že si mi pravdu odkryla a farbu do smetia hodila.“
Rómsky princ ďalej kráča krajinou, studenou, usmiatou. Nad hlavou mračná
sa zbiehajú, do šíkov sa stavajú, orol rýchlosťou svetla krúži nad horizontom.
„Dobrý deň, pán Orol.“
„Pozdravujem ťa, chlapče, z týchto výšin veľkých.“
„Volám sa Princ.“
„Si nejaký špinavý,“ hovorí orol. „Chceš sa umyť? Neďaleko je krištáľové jazierko,
tam svoje telo umyť môžeš nabielo.“ Vtom slniečko svoju tvár ukázalo.
Princ trochu nechápavo odpovedá: „Pán Orol, ale sotva nohy moje krokov
zopár z domu urobili a nemal som sa kde zašpiniť.“
„Ale ja z týchto výšin, jasným svojim okom vidím, že si nejakej inej než farby
bielej.“
Princ očká pretiera si, telo svoje obzerá, krúti hlavou a odpovedá: „Ja nie som
špinavý a aj zúbky ráno som si umyl!“
„A, to som sa asi potom pomýlil,“ volá orol. „Ty si sa taký špinavý narodil?“
„Prosím? A to možné je, aby so špinou spojené bolo narodenie?“ Princ pýta sa
zvedavo. Ale orol už s nim neprehodil slovo. S cigánom sa nerozpráva, jeho
vtáčie veličenstvo. A keď operené telo ešte vyššie do nebies vzletelo, len
zakričalo. „Nie si špinavý, si malý princ cigánsky!“
Kráča malý rómsky princ, rozmýšľa sám nad sebou.
„Veverička mi povedala, že nie dôležitá je farba, nerozhoduje nad človekom.
Orol pravý opak, slová jeho zaboleli, ale slzu nepustil som. Ako-tak zamyslený
ďalej krajinkou si kráča a podošvy topánok do blata na ceste si máča,
začuje:
„Pozor, malé chlapča!“ A spoza konárov zajačik vyskočí.
„Kto si?“ pýta sa malý rómsky princ.
„Ja, ja som Zajac.“ Odpovedá ustráchaným hláskom.
„Ja, ja som…už ani neviem, kto som…“
„Si človek!“
„No áno, to je pravda, ale ním je predsa každý.“
„Vy, ľudia, ste zvláštni. Myslíte si, že ak sa narodíte, tak ste už aj človekom. Je
pravdou, že sa hrdíte tým, že na tejto planéte ste najvyspelejšia bytosť..“
A vtom mu do reči, malý rómsky princ skočí:
„Áno, áno! Naša planéta je modrá!“
A zajac mu odpovedá: „Je jedno akej farby je, dôležitejšia je iná veta.“ Zajac
sa trochu prikrčil, asi sa aj zľakol, a preto napäť do kríčkov skočil.
„Čo sa stalo?“ pýta sa malý rómsky princ nechápavo.
„Musím sa schovávať, pretože nablízku je vlk!“ odpovedal preľaknutým
hlasom.
„To hádam vážne nemyslíš,“ s úsmevom odvetí malý rómsky princ.
„Veď som tu aj ja a nedovolím, aby ťa zjedla nejaká obluda, teda pán Vlk.“
„Malý, ale nebojácny si, ako ťa volajú?“
„Som malý rómsky, vlastne už ani neviem…“
„Nemáš meno?“ a teraz opýtal sa zas zajac nechápavo.
„No vlastne mám, ale je to také popletené, nerozumiem tomu už ani ja sám.
Ráno som stretol Veveričku a povedala mi, že nie je dôležitá pleti farba ani
národnosť akej si, potom však z výšin Orol odkryl mi niekoľko príčin, prečo
prehodiť so mnou nechcel viac slov, a to len preto, lebo som bielej farby
nebol.“ Zosmutnela tvár, v očiach zhasol plamienok, malý princ len
ťažko slinu prehltol.
„Orol, Orol…“ Zajko si ťažko povzdychol. „Je to taký starý pán, myslí si, že
on je najbližšie z nás k výšinám, a preto jeho slová prosím zo srdca
a hlavy vyhoď! A buď sebou sám, že dokážeš to, v to pevne dúfam!“
A zajac, rýchlosťou vetra po týchto slovách, do tmavého lesa zutekal.
Kto som? Čo som? Prečo sa tým vlastne zapodievam? Som malý rómsky
princ, chcem dobro šíriť a lásku ľuďom, zvieratám aj prírode rozdávam.
Som taký aký som, nie farba kože mojej hovorí o mojich činoch, len to,
aké srdce mám je najdôležitejšie a záležať už nebude mi na ničom
inom!
