Blog

Krídla osudu

Krídla osudu. Letieť na nich životom ponad vyschnuté korytá riek a rozbúrené
moria, ponad púšť i rozkvitnuté sady, krížom cez modré nebo aj pomedzi husté mračná.
Tam, kde hreje láska, mrazí smútok a oboje prináša bolesť.
Ustal som. Je čas zložiť orlie krídla, sadnúť na vysokú skalu a prijať svoj osud.
Zanechať svet, v ktorom som chvíľu žil, opustiť blízkych a pripraviť sa na cestu do
nekonečného neznáma. Čo si vziať so sebou? Kto ma odprevadí? Ešte nikdy som sa
necítil tak sám. Chcel by som naposledy vidieť oblohu. Chcem vidieť slnko. Ešte aspoň
raz. Dať všetkému zbohom a odísť do tmy zeme.
„Pán Zvara, ležte pokojne! Nemôžete nikam ísť!”
„Len pár krokov, sestrička. Dovoľte mi prejsť pár krokov k oknu. Doprajte mi vidieť živý
svet, zelenú trávu a kúsok neba.”
„To nepôjde, pán Zvara. Viete, že primár vám zakázal vstať.”
Ťažko sa mi bude odchádzať bez rozlúčky s nebom a slnkom. Odchod býva ľahší,
keď nás vyprevádza blízky človek. Do školy ma vyprevádzala mama. Pobozkala ma na
čelo, povedala: „Buď dobrý a poslúchaj!“ Na vojnu ma odprevádzala moja milovaná so
slovami: „Buď trpezlivý a mysli na mňa“. Keď som sa ženil, kráčal za mnou môj otec a
popri ňom mama. Do nemocnice ma odviezol syn. Kto mi podá ruku, keď sa poberiem
na poslednú cestu? Kto ma pobozká na čelo, povie pár milých slov a nezabudne na
mňa, keď privriem oči? Zaženie niekto môj strach z blízkej smrti? Alebo odídem ticho,
bez slov a sám?
Zrazu sa vo dverách nemocničnej izby objavil anjel. Mal zlatisté vlasy a biely odev.
„Dobrý deň, pán Zvara. Povedali mi, že tu ležíte. Chcela som vás vidieť.”

„Poď bližšie, anjel môj. Čakal som ťa. Dúfal som, že prídeš. Každý deň je pre mňa dobrý
a krásny. Už len tým, že je a že ho môžem žiť.”
Žena so srdcom a tvárou anjela si sadla na okraj postele k umierajúcemu mužovi.
„Pamätáte sa na mňa? Kedysi ste k nám chodievali. S mojim oteckom ste bývali dobrí
kamaráti.”
„Pravdaže pamätám. Čakám na niekoho ako si ty. Nebo mi ťa poslalo. Ani si nevieš
predstaviť aký som šťastný, že si prišla.”
„Nebolí vás niečo? Ako sa cítite?”
„Bolelo aj prebolelo. Necítim bolesť, ani smútok. Túžim ešte vidieť oblohu. Odtiaľto, zo
zeme. Pomôžeš mi vstať a odprevadíš ma k oknu?”
Žena – anjel sa dotkla jeho ruky.
„Pán Zvara, povedala som vám, že nemôžete vstať z postele,” – upozornila chorého
muža sestrička.
„Vidíš, anjelik. Navždy ostanem obrátený tvárou k nebu. V tejto polohe ma prenesú z
bielej nemocničnej izby do čierneho hrobu.”
Stisla mu ruku, aby teplým dotykom ohriala chladné myšlienky.
„Poviem vám, aké je dnes nebo…,”
Podišla k oknu a pozrela sa vysoko na oblohu.
„Je krásne počasie. Obloha je belasá a prežiarená slnkom. Nikde ani mráčika.”
„Musí to byť krásne! Aj moja duša je teraz belasá, niet na nej ani jeden z mrakov, čo ma
po uplynulé roky ťažili. Všetko už rozfúkal vietor. A na oblohe mojej duše sa rozžiarilo
slniečko. To ty, anjel môj, si svojou prítomnosťou vyhnala smútok a tmu.”
Mužova tvár sa vyjasnila. Na chvíľu privrel oči a ľahučko sa usmial. Ona si opäť sadla
na jeho posteľ.
„Myslíte na niečo pekné?”
Prikývol.
„Myslím na časy, keď som k vám chodieval. Spomínam na priateľské posedenia a
príjemné rozhovory. S tvojim otcom a mamou sme si dobre rozumeli.”
Potom sa obaja nechali unášať spoločnými spomienkami. Chorobou utrápený
muž a krásna anjelská žena sa delili o malé miesto na kovovej nemocničnej posteli na

onkologickom oddelení. Viedli živý rozhovor, spomínali svojich blízkych a priateľov.
Sladké spomienky prikrášlili úsmevom a tým trpkým dovolili vytlačiť slzy z očí. Tichý
smiech a slzy sa striedali s veľavravným mlčaním v tichu nemocničnej izby.
„Veľmi som sa bál, že anjeli nie sú, – povedal muž. – Mal som strach, že po mňa nepríde
žiadny posol, že sa pri mojej posteli nepristaví nikto blízky. Bál som sa, že budem
umierať sám. Teraz som už spokojný.”
Znova privrel unavené oči a odmlčal sa.
Žena otvorila okno dokorán, aby do izby vpustila voňavý vzduch, čo sa vznášal nad
záhonom ruží pod oknom. Na oblohe zbadala padáky výsadkárov.
„Pán Zvara, spíte?” – povedala ticho.
„Nespím, anjel môj.”
„Aj ja vidím anjelov. Padajú rovno z neba.”
Muž otvoril oči a pozrel smerom k oknu.
„Vlastne, sú to ľudia. Parašutisti. Škoda, že ich nemôžete vidieť. Majú veľké farebné
padáky. Vznášajú sa vo vzduchu ako na veľkých farebných krídlach.”
„Aké sú tie krídla? Rozprávaj, čo vidíš?”
„Niektoré padáky sú pestré a viacfarebné. To sú motýlie krídla. Ďalšie sú ako modré a
ružové baldachýny. Je to úžasné! Ľudia sa naučili lietať. Urobili si krídla, aby mohli
vychutnať výšku a nekonečný vzdušný priestor.”
„Viem si to predstaviť. Viem si predstaviť farby ich krídel a cítim tú strachom vykúpenú
radosť z voľného pádu. Padám do veľkého hlbokého priestoru. Moje telo je stále ľahšie
a ľahšie. Oslobodzujem sa od neho aj od všetkého hmotného. Vnímam len let a
počujem šum anjelskych krídel.”
„Pán Zvara, niečo vám prinesiem. O chvíľu som nazad.”
„Choď, anjel môj. Počkám tu na teba.”
„Nepôjdem ďaleko. Mám izbu presne nad vami.”
Prešli sotva tri minúty a žena opäť sedela na posteli vedľa ťažko chorého človeka.
Tá malá chvíľka samoty ho tak unavila, že zaspal. Vzala mu ruku do dlaní. Muž sa
prebal a otvoril oči.
„Tu si anjel môj?”

„Teraz sme tu dvaja. Pozrite, čo som vám priniesla.”
Položila mu na dlaň malú maľovanú figúrku anjela.
„Je krásny, “ povedal. „Ako živý, skutočný. Ako ty.
Vezmem si ho so sebou na cestu.”
„Rada vám ho darujem. Maľoval ho môj priateľ. Aj on sa
poteší, keď mu poviem, akej pocty sa ušlo jeho dielku.”
Oči umierajúceho muža sa opäť zatvorili a jeho dych
bol sotva badateľný. Žena sa zdvihla a pomaly
odkráčala ku dverám. Ešte raz sa pozrela na neho, ako
nehybne leží bledý a vychudnutý, bez jediného vlasu na
hlave. V tvári má odhodlanie vzdať sa slnka a vybrať sa
na cestu neznámou tmavou krajinou. Nebol sám,
v dlani mu sedel maľovaný anjelik.