Blog

O Rómskom národe sa všelijako rozpráva. Ale málo sa rozpráva o ich
ťažkom živote. Nikde ich nemali, a dá sa povedať nemajú, radi ani teraz.
Nikdy to nemali ľahké. Od začiatku ako sa rozpŕchli po celom svete, keď
museli odísť zo svojej zeme, boli odsúdení. Boli odsúdení na posmech
a krivdy. Je pravda že sme iní, ale nie zlí. Tak ako aj iné národy. Aj dobrí aj zlí.
Máme svoju kultúru, a nie hocijakú. Zo svojou kultúrou sa môžeme pýšiť.
A tak nám vznikli aj rozprávkári alebo rozprávači. Možno si ani
neuvedomovali, čo vzniká v tom čase.
A takých sme mali aj my. Boli známi po celom chotári medzi Rómami.
Keď zomrel cigán, išlo sa vartovať dva dni. Tam sa večer sedelo a rozprávalo.
Hovorili sa príbehy, ktoré sa stali, cigánom po potulkách alebo hudobníkom
na svadbách alebo zábavách. No najviac sa rozprávalo večer pri ohňoch na
osadách. Zišli sa všetci cigáni večer pri ohni a počúvali rozprávača alebo
môžeme ich volať aj rozprávkára. Jedného takého sme mali aj my. Volali
sme ho Gabo. Keď sa vrátil domov z Rumunska zo zajatia Roman, mali sme
aj druhého. No hovorilo sa, že starý Gabo bol lepši. A tak vznikla aj táto
rozprávka. A teraz Vám ju porozprávam ja.
Kde bolo, tam bolo, ale verte že bolo, bolo jedno cigánske dievča. Toto
cigánske dievča nebolo len krásne, dobré, ale aj múdre. Nejeden chlapec,
ktorý by chcel toto dievča za ženu, odišiel od nej s hanbou. Staré cigánky o nej
hovorili, že sa nevydá , že ostane starou dievkou alebo že preberá, preberá, až
preberie a bude po hrdobe. Jej veľkou láskou boli kone. Ale vedela okolo koní
aj pracovať. Vedela ich podkuť aj podkovy urobiť. Keď sadla na koňa, cítila sa
ako v nebi. A preto si nevedela možno lásku ku chlapcovi nájsť. Takto si o nej
cigánky rozprávali: Nikto sa jej nepáči! No ona hľadala nie len pekného, ale
aj múdreho. Jedného dňa podvečer sa Esterka vybrala na koni prejsť.
„Otec, podkula som koňa, idem vyskúšať či dobre.”
„Nechoď ďaleko! Tu sme ešte neboli, nepoznáš tu lesy.”
„Dobre , otec. Nepôjdem ďaleko. Neboj sa!”
Ako tak išla, spievala si. Ani nevedela ako vošla do lesa. Pozerala sa po
okolí. Páčil sa jej les. Bol krásny. Bol sama jedlička a smrek. Krásne voňal.
Obdivovala krásne kvety, ktoré rástli v tomto lese. Myslela si: „Kde sa nabrali
také krásne kvety? Už som všeličo videla, ale takéto krásne kvety ako kvitnú
v tomto lese ,som ešte v živote nevidela.” A bola to pravda. Krásne,farebné,
veľké ako keby ich maliar namaľoval. Mali všetky farby sveta. Boli nádherné.
„Kde som to len prišla, do akého lesa,” povedala si Esterka. „Takéto dačo
niekde aj rastie?” Potom zbadala jednu krásnu jedličku. Pod tou jedličkou
rástol jeden krásny kvet. Bol celý zo zlata. Ale voňal na diaľku. Esterka bola
z toho hotová. Niečo takéto som ešte nevidela ani nevoňala. Je to veľmi
zvláštne. Nevedela, kde sa má skôr pozerať. Toľko krásy v jednom lese. Ale
tento je najkrajší aj najviac vonia. Zoskočila z koňa a podišla ku kvetu. Sadla
si pred kvet, a nevedela sa vynadívať. Rozmýšľala, či ho má odtrhnúť alebo
nie. Keď budem doma rozprávať svojím cigánom nebudú mi veriť. Keď ho
odtrhnem, bude ho škoda. Možno zvädne, kým prídem domov. Sedela
a pozerala na kvet. Ani nevedela, ako jej čas ide. O chvíľu zistila, že je tma. Len
kvet svietil, ako keby mal lampáš. Ako sa dostanem domov? Môj otec sa bude
báť, kde som. Bože, tieto kvety ma tu zdržali. Už nebudem vedieť nájsť cestu
domov. Sedela a plakala. Ako tak plakala, ozval sa hlas:
„Neboj sa dievča, sadni si pod môj smrek, ja ťa postrážim.
„Kto si? Ukáž sa mi! Nevidím ťa.”
„Ale vidíš, som pred tebou!”
„Kde?”
„Tu!”
Smrek, čo bol pred ňou, sa poklonil. To som ja! Esterka sa zľakla. V tomto lese
nie sú len zvláštne kvety, ale aj stromy rozprávajú. Kde, úbohá, som sa ja
dostala?
„Neplač, nič sa ti nestane! Postrážim ťa. Sadni si pod môj strom!”
Dievča si koňa uviazalo o strom a sadlo si. Zlatý kvet jej svietil ako lampáš.
Ani nevedela ako zaspala. Sníval sa jej krásny sen. Ten strom, čo sa jej
prihováral, bol krásny princ. Tento princ čakal na dievča, ktoré sa dostane do
tohto lesa. Nie každý mohol vstúpiť do tohto lesa, lebo nie každý mal súdené
vidieť cestu. Muselo to byť čisté dievča s dobrým srdcom a čistou dušou. Keď
sa ráno prebrala zo spánku, dievča začalo rozmýšľať. Rozmýšľala, či to môže
byť pravda, čo sa jej snívalo. Pozerala po okolí,a zistila, že už nie je v tom lese.
Kde to všetko zmizlo? Ani krásny zlatý kvet nevidela. Kde som to bola ja?
A bola to pravda? Nespala som a nemala som len sen? Všelijake myšlienky ju
napadli. Koňa mala uviazaného o strom, ale nebol to smrek. Boli tam
všelijaké stromy, ale po zvláštnych stromoch a kvetoch nebolo ani slychu.
Potom si predstavila krásneho princa, ktorého videla vo sne. Bol krásny, ale
mal smutné oči. „Čo robiť?” Povedala si Esterka. „Aj doma ma otec hľadá,
určite ma strach o mňa. Určite sa trápi. No ja počkám, čo sa stane večer.
Nepohnem sa z miesta!” A tak Esterka sedela, spievala, zbierala si jahody
a z trávy si zbierala rosu. No nepohla sa ďaleko, len tak, aby videla na strom.
Pomaly prichádzal večer. Zistila že od kraja lesa sa les mení znova na smreky
a jedličky. Pomaly sa ukazovali aj krásne kvety. A tak sa aj strom, ktorý bol
mladý dub, zmenil znova na krásny smrek. Bol taký krásny, že bolo vidieť,
ako keby mal diamanty poukladané na konároch. Tak svietil. A zlatý kvet sa
znova ukázal, ale bol ešte krajší ako včera. „Tak som to naozaj prežila, nebol
to sen. A ten sen, čo som mala, bude pravda.” Ako tak rozmýšľala nahlas,
prišiel zrazu veľký vietor. Taký bol silný, že lámal konáre a strom stenal.
Esterka začala svojím telom chrániť smrek. Keď videla, že niektorý konár sa
láme, konár podržala a svojim telom ochránila. Tak sa trápila celú noc. Nad
ránom vietor prestal fúkať. Esterka zaspala pod stromom pri koňovi, ktorý
tiež pomáhal svojim telom. Keď sa poobede prebrala, les zas bol taký, aký bol
včera. Bez jedličky a bez smrekov. A po kvetoch ani slychu. Už vedela, čo ju
čaká aj tejto noci. Len kto to vie, čo to bude. A kto vie, kedy sa dostane domov.
Rosou si poumývala rany, čo ju stromy bili, taký bol silný vietor. Nazbierala si
jahody a napila sa rosy, čo našla na listoch. Ako prichádzal večer, les sa začal
meniť. Prišiel večer a vietor, ale aj s búrkou. Stromy vyváľalo po okolí. Vietor
chcel vyvrátil aj smrek a búrka mu pomáhala. Odtrhla zo svojej sukne
a priviazala sa k stromu. Vietor ju šľahal, konáre zo stromu ju bili, mlátili.
Krv z nej tiekla, čo ju konáre šľahali. Ale ona sa smreka pevne držala
a chránila. Nad ránom sa všetko skončilo. A Esterka zaspala o strom priviazaná,
ubolená a sama rana, čo ju konáre šľahali. Ani nevie, dokedy tak
spala. Len keď sa prebrala, dobre neodpadla. Nebola v lese ale v paláci.
A bola krásne oblečená. „Kde som?” Nezmohla sa na iné. Pred ňou stál
mladý princ, ktorého videla vo sne. A vedľa neho stála krásna mladá
princezná. Zľakla sa.
„Neboj sa Esterka! Ďakujem ti za vyslobodenie. Zlý kráľ vetra nás zaklial,
lebo moja sestrička sa za neho nechcela vydať. Mňa prečaroval na smrek
a moju sestričku na krásny zlatý kvet. Mňa na strom, aby som pozeral, či
niekto odtrhne kvet. Keby si ten kvet odtrhla, bola by zomrela a ja by som
sa len pozeral ako zomieraš. Ale ty si dobrá duša a máš dobré srdce, preto
si kvet neodtrhla. Preto som vstúpil do tvojho sna. Esterka staneš sa mojou
kráľovnou?”
Keď to Esterka počula,povedala:
„Kráľ môj, keď ti nebude vadiť to, že som cigánka.”
„Nebude! Lebo si človek, ako každý iný. A ty nie si človek hocijaký, si dobrá,
múdra a krásna. Tak prečo nie?”
A tak sa Esterka vrátila domov pre svojho otca a vzala si ho k sebe. Esterka
aj s mladým kráľom panovali múdro a spravodlivo. Nikdy nerobili rozdiely,
kto akej farby sú ľudia. Všetkých brali rovnako. Lebo všetci ľudia na zemi, či
sú žltí, bielí, čierní, sa narodili ako ľudia.