,,Vypadni z gauča“! Človek tu nemôže ani pozerať telku a kľudne sa najesť! Stále len
chrápanie budem počúvať?!“ vyhŕkli výčitky z hrdla len pätnásťročného dievčaťa na
adresu jej nevlastného otca Nikolasa, ktorý od únavy po šestnásťhodinovej šichte nevládal
ani otvoriť oči. Vzdorovitá „dcérka“ zodvihla zadok z kresla a nahnevaným krokom
odpochodovala do kuchyne napchávať sa tortou. Nikolas zachytil len posledné hlásky
jej ostrého hlasu: „Ja som musela byť veľmi zlá v minulom živote! Žiť s Cigáňom v jednom
byte je za trest!” Nikolas nachvíľu otvoril oči a znova zaspal hlbokým spánkom, ktorý
však netrval dlho.
Opäť ho zobudil škrekľavý hlas, no tento patril jeho žene a svokre: ,,Už zase spíš,
Niko?“ Vtom sa Nikolas neudržal, vstal a svojej žene argumentoval : ,,Nie ste radi, že
robím všetko, aby som Vás uživil?“ „A čo jeho do toho mama, či sme radi, alebo nie?“
odpapuľovala mu nevlastná dcéra a pozrela sa na svoju mamu, Nikolasovu ženu Evu,
akoby čakala od nej podporu. Nikolas sa bránil: „Nauč svoju dcéru, aby mala trocha úcty
ku mne, nemusí ma mať rada, lebo nie som jej otec, ale mohla by sa správať ku mne ako
k človeku!“ Nikolasova žena však namiesto toho, aby urobila poriadok so svojou dcérou,
arogantne odvetila: „A nemá pravdu Niko? Zarobíš ako žobrák! Ja som realista!“ Niko
nemohol uveriť vlastným ušiam a jeho zlosť sa zmenila na bolesť, ktorú odrážali jeho
slová: „Myslel som, že ty a ja, žena moja, sme rodina. Sme spolu už tri roky! Nikdy som
nemal takého blízkeho človeka, ako si ty. Milujem ťa! A tvoju dcéru mám rád! Keby to
bola moja vlastná dcéra, bol by som na ňu oveľa prísnejší… Prečo si tak ochladla?“
Eva stíchla. Na chvíľu Nikolasa napadlo, že dostala rozum a že si uvedomila pravdu.
No opak bol pravdou. Potvrdili to aj Evine nasledujúce slová, ktoré nemali logický zmysel.
„Jednoducho som taká žena, jednoducho to tak cítim. Čo si myslíš, kto si ty? Ty si iba
chlap! Moje dieťa a moja rodina vždy bude na prvom mieste!“ Niko len pokrútil hlavou
a nechápal, ako to súvisí s tým, čo sa práve odohralo. Nechápavo jej odpovedal: „Veď
predsa to je normálna vec, že matke musí byť na prvom mieste jej dieťa, ale to neznamená,
že keď mi dá tvoja dcéra trochu úcty, že je pre teba menej ako som ja?!“
Nikolas smutne odišiel na autobus do susedného mesta, kde ho čakala týždenná smena
na stavbe. V hlave mu víril ten najstrašnejší scenár – nevera jeho manželky.
Jeho prúd myšlienok prerušil šoférov hlas: „Vystupovať!“. Nikolas ani nevedel ako mu
ubehli dve hodiny cesty autobusom. Kráčal k vrátnici staveniska, no tam mu oznámili,
že majú plný stav a preto sa najbližším autobusom vrátil k svojej rodine. Na ceste
domov mal taký čudný pocit. Bol to hnusný stav bezmocnosti, ako keď človek prichádza
o všetko milované a nemôže to odvrátiť.
Nikolas otvoril bránu vchodu bytovky a kráčal hore schodmi. Zaklopal na dvere.
Dvere mu otvorila neznáma tvár primitívneho blonďáka, ktorý mal na sebe iba trenky.
Nikolas si myslel, že zaklopal na nesprávne dvere, poobhliadol sa cez plece toho
neznámeho muža s primitívnym výrazom tváre a veľmi skoro pochopil, čo sa deje.
„Zavolaj mi moju ženu!“ prikázal Nikolas neznámemu cudzincovi. Eva sa neodvážila
vyjsť z izby, preto podal ruku blonďákovi, ktorý čakal fyzický útok na svoju osobu, no
miesto toho mu Nikolas zaželal veľa šťastia zato, že strávil pekné chvíle s jeho Evou
a vkročil dnu. Eva sa mu neodvážila pozrieť do očí. Nikolas sa od veľkého sklamanie
nezmohol na žiadne slovo, zakričal len: „Lubni“, čo v rómskom jazyku znamená „prostitútka“.
Otočil sa a odkráčal preč.
Bol šťastný, že svoju ženu prichytil pri čine, že už ho ďalej nikdy viac nepodvedie. „Suka
dá, pes berie! A tá moja žena je len suka, aj keď som ju z celého srdca miloval. A dúfam,
že príde deň, keď na ňu úplne zabudnem.“ Táto myšlienka behala v Nikovej hlave
neprestajne. Ubehlo pár týždňov a Niko žil zo dňa na deň. Nemal žiadnu rodinu,
príbuzných. Nemal dokonca ani strechu nad hlavou, pretože byt nepatril jemu, ale jeho
žene. Celé dni sa túlal, pil, fajčil s pouličnými partiami a jeho jedinou výživou bolo
jablkové víno a špaky z cigariet.
Niko nebol slaboch, neplakal, že nemá domov. To nebol dôvod, prečo sa ako človek
spustil. Hlavným dôvodom bolo, že nemal pre koho žiť a mal príliš veľké cigánske srdce,
aby žil len pre seba.
