Blog

Kde bolo, tam bolo, bola jedna žena, aj jeden muž. Chudobne žili, ale čestne. Celý rok
robili koše a predávali po dedinách a mestách. Ich prácu poznalo už veľa ľudí. Mali všetko,
čo k životu potrebovali. Len jedno nemali – deti im Pán Boh nepožehnal. Modlila sa žena,
aby im požehnal aspoň jedno, aby mali pre koho žiť. Toľko, toľko sa modlila, že Boh ju
vypočul a na staré kolená sa jej narodil chlapec. Hrdý bol jej muž. Rómovia sa tešili tiež,
preto sa usilovali každý dačo podarovať. A tešili sa Rómovia aj preto, že bude ich mať kto
na staré kolena opatriť. A tak išli roky a chlapec rástol, ako rástol. Cigáni rozprávali medzi
sebou, na koho je udaný, keď je taký malý. Vyrásol otcovi po kolená. Ďalej nie a nie rásť.
Všetko robil ako druhé deti, len nerástol ako druhé deti. Mama aj otec si z toho nič nerobili,
lebo ho milovali. Cigánom rozprávali – aký je, taký je, je to náš syn. Cigáni chlapca mali
tiež radi, lebo bol rozumný a mal dobré srdiečko. Darmo bol maličký, prácu si urobil.
Pomáhal mame aj otcovi s každou prácou. Len jedného dňa Jožko, lebo tak sa chlapec
volal, sedel pod jabloňou a rozmýšlal.
,,Druhý chlapci v mojom veku už pozerajú za dievkami. Ja si to dovoliť nemôžem, ktorá
by ma chcela? Všetci chlapci sú veľkí a vysokí a ja som taký malý! Prečo som ja taký malý,
a prečo ja už nerastiem? Čo sa so mnou deje? Som chorý? Idem ja do sveta, možno sa
nájde
Človek, ktorý ma vylieči alebo mi povie, prečo nerastiem.”
Išiel Jožko domov a povedal mame aj otcovi, že ide do sveta. Že nájde človeka, ktorý
mu povie, že prečo nerastie. Nechceli ho pustiť. Báli sa, že vo svete sú ludia, čo mu môžu
aj ublížiť. Plakali, no on si to nedal vyhovoriť. Zaviazala mu mama do šatky trošku
cigánsku bokej – koláč, trošku slaninky, čo našla doma. Jožko položil batôžtek na palicu,
a palicu dal na plece a pustil sa do sveta. Pravda bola, že chlapec mal vôlu velikú, väčšiu,
ako mal svoju velkosť. Plakala mama, plakal otec, keď videli ako odchádza ich syn do
sveta. Čo bude robiť taký malý človiečik v cudzom svete – rozprávali cigáni, keď videli ako
Jožko odchádza od mami a otca.
Išiel Jožko lesami veľkými kopcami, prešiel veľké potoky, nikoho nenašiel, kto by mu
pomohol v jeho biede. Už rozmýšlal, že sa vráti domov. Keď sedel na lúke pod lesom, kde
sa vzal, tam sa vzal, prišiel k nemu jeden starý chlap.

,,Čo tak sediš a rozmýšlaš?”
,,Sedím, sedím a rozmýšlam, starký. Či ísť domov alebo ísť ďalej do sveta.”
,,Keby som sa smel opýtat, možno by som ti vedel poradiť.”
,,Opýtaj sa starký, odpoviem ti pravdu.”
,,Čo hľadáš? Alebo koho hľadáš?”
,,Pravdu ti poviem, hľadám pravdu.”
,,Pravdu?”
,,Pozri sa starký, na mňa! Čo vidíš?”
,,Na čo sa mám pozerať?”
,,Čo si myslíš, koľko mám rokov?”
,,Desať?”
,,Tak ti poviem pravdu. Mám devätnásť. Ja hľadám človeka, ktorý mi pomôže rásť. No
prišiel som na to, že mne sa pomôcť nedá.”
,,Počkaj, počkaj, ja ti teraz niečo poviem. Ja ti pomôžem!”
,,A ako?”
,,Poď, ja ti to ukážem!”
Pustili sa na cestu. Išli celý deň. Pred večerom došli k jednému kopcu a pod týmto kopcom
stál jeden starý domček.
,,Tu bývam.”
,,Tak ďaleko od ľudí?”
,,Mne ľudia nechýbaju.” Povedal starý chlap.
,,Mne by ľudia chýbali. S nikým nerozprávať a keby som sa chcel z niekým rozprávať, tak
ísť za ľuďmi, tak ďaleko, aby som sa porozprával…”
Na to starý chlap neodpovedal.
,,Teraz si ideme ľahnuť a ráno ti dačo ukážem.”
Keď si rómský chlapec ľahol, pomyslel si, že tento chlap sa mu nepáči. Je zlý. Musí si dať
na neho pozor. Taký bol unavený, že len čo hlavu zložil na vankúš, zaspal. Ráno keď vstali,
dačo zjedli, napili sa čistej vody a starý chlap mu povedal:
,,Poď, teraz ti niečo ukážem.”
Odniesol ho k vysokej skale.

,,Pozri, v tejto skale je diera. Ja cez túto dieru neviem prejsť, je malá. Urobiť väčiu dieru sa
nedá. Skala je veľmi tvrdá. Ja som to už skúšal. Nedá sa to.”
,,A prečo ja mám vojsť do tej diery?”
,,Ja ti to poviem. Všetko ti poviem! Sadni si na skalu!”
Starý chlap mu začal rozprávať.
,,Keď vojdeš do tej diery, uvidíš iný život. Neboj sa, nič sa ti nestane! Len urob, čo ti teraz
poviem! Vojdeš do tej diery, neboj sa, uvidíš tam všelijaké bohatstvo. Zlato, diamanty,
zlaté reťaze, náušnice a iné veci. Neopováž sa niečoho dotknúť! Keď sa niečoho dotkneš,
viac sa von nedostaneš!”
,,A čo mám robiť?”
,,Keď sa dnu dostaneš, hladaj starý hrniec! Keď to nájdeš, hľadaj starú šatku. A keď aj to
nájdeš, hľadaj starú flašku! Bude v tej flaške voda, nevylej tú vodu!Daj pozor!”
,,To je všetko?”
,,Všetko. Neopováž sa dačo iné aj vziať! Poslúchni ma!”
,,Dobre, dobre, nič iné nezoberem.”
Išli ku diere, cez ktorú mal vojsť dnu do skaly. Ľahko vošiel chlapec do diery, keď bol
taký maličký. Keď vošiel, dlho išiel, nič nevidel. Naveľa, zďaleka videl, ako niečo svieti. Keď
išiel bližšie, videl na kope zlato, drahokamy a iné bohatstvo. Myslel si, že mu oči vypadnú
od toho čo videl. Také dačo ešte nevidel a ani nemal kde vydieť.
,,Dobrý Bože, čo je toto všetko? Musím si dať pozor! Nesmiem tu byť dlho! Pohľadám čo
mám a pôjdem tam, kde žijú ludia.”
Začal hladať. Dlho hľadal a napokon to našiel na na kraji veľkej kope zlata – starý hrniec.
,,Dobrý Bože, načo mu bude taký starý hrniec. No čo, keď ho chce, nech ho má.”
Hľadal ďalej. ,,Kde môže byť tá šatka?” Hľadal, hľadal, nevedel nájsť. Šaty tam boli všelijaké,
že srdce poskočilo od radosti. Šité zlatými niťami, vykladané drahými kameňmi.
,,Načo mu bude stará šatka?”
Našiel starú šatku, bola na zemi hodená ako nejaká handra. Zobral šatku a dal do
vrecka. A teraz hladať flašku. Chodil hore, dole, flašku nie a nie nájsť.
,,Kde len môže byť?”
Chodil, hľadal, až došiel ku soche, ktorá bola zakrytá krásnou látkou. Stiahol látku
a videl pod látkou krásne dievča. To dievča bolo také malé ako on. Chytil dievča, a zistil, že

je z kameňa. Pozeral na ňu a nevedel z nej oči otrhnúť. Taká bola krásna. A malá ako on.
Takú už neuvidím, povedal si. Nevydržal, a dievča pobozkal.
,Aspoň mi nebude ľúto že som to neurobil, povedal si Jožko. Ako sa zohol, že zdvihne
hrniec, zbadal dievčatu pri nohách flašku.
,,Tak tu je, “ povedal Jožko. ,,Tak už mám všetko, môžem sa vrátiť.”
,,Nerob to!” Počul za sebou cigánsky chlapec. Obrátil sa, že kto to rozpráva. Pozeral sa
a zistil, že to socha rozpráva. No už nebola kamenná socha.
,,Čo ty už žiješ?”
,,Žijem, ty si ma vyslobodil tým, že si ma bozkal. Veľa rokov som takto stála a čakala, kto
príde. Nemohol nikto prísť, len taký malý, ako si ty. A takých je na svete málo. A k tomu ťa
bolo trebalo nájsť. Budem tvoja žena, keď ma neodmietneš”.
,,Chcieť by som ťa, chcel, ale vraj stadiaľto nemôžem nič vziať. Taký bol rozkaz, od chlapa,
čo ma čaká vonku. Lebo, keď zoberiem teba, bude to viac ako hrniec, šatka a flaška.
,,Bohatstvo. Áno, to povedal, ale ti nepovedal, že čo pôjde po vlastných nohách von,
nemôžeš zobrať. Neboj sa ten človek, čo vonku čaká, je môj otec. Hľadal človeka ako si ty.
Malého, poctivého, čo by urobil to, čo mu prikázal. A človeka ako som ja, čo by ma chcel
takú aká som, čo by pobozkal aj studený kameň, ako som bola ja. A ty si to urobil. Ty si
dobrý človek, ty si nepotreboval zlato, drahokamy, a bohatstvo čo si tu videl.
Veľkov radostou sa vybrali von. Keď vychádzali zo skaly, starý na nich čakal. Keď videl, že
vychádza aj jeho dcéra, začal plakať.
,,Už som si myslel, že von neprídeš.” Začal ich bozkávať od radosti, že vidí svoju dcéru.
,,Ďakujem ti, Pane Bože, že si dal silu tomuto chlapcovi, že si nič nevzal z toho bohatstva.
Že to vydržal. Ako sa ti mám odvďačiť?”
,,Ja som už vyplatený. Tvoja dcéra sa mi sľúbila za ženu”.
,,Keď sa ti sľúbila, asi vie čo robí. Si dobrý človek, ale aj tak treba niečo urobiť.”
Zobral flašu, otvoril ju. Bola v nej voda. Polial ňou najprv chlapca, potom svojú dcéru.
Pýtate sa, čo sa stalo? Chlapec aj dievča začali rásť. Keď videl chlapec, čo sa s ním stalo,
bol veľmi štasný.
,,Tak ako vidím, svet my pomohol. Ďakujem.” Pozrel na dievča a povedal: ,Teraz sme takí,
ako ini mladí ľudia.”
,,Ja som bola taká, len zlý človek, ktorý chcel, aby som sa za neho vydala, to zmenil. Keď
som sa za neho nechcela vydať, premenil ma na kamennú sochu, aby ma nemal žiadny

človek. Dlho hľadal otec malého človeka. Bál sa, že takého nenájde. A k tomu poctivého,
čo z bohatstva nezoberie. Ďakujem!
,,No, a teraz poďme domov! Doma nás čakajú už dlhé roky.”
,,Poď s nami! A potom pôjdeme k vám.”
Pustili sa k starému chlapovi. Cestou sa išlo ľahko, lebo boli všetci šťasní. Išli dlho, no
naveľa došli do jedného mesta. V tom meste mal starý chlap palác.
,,Tu bývame,” ukázal na palác.
,,Ty si kráľ?”
Cigánsky chlapec oči vyplieštal na starého chlapa. Keď išli po meste, ľudia svojho
krála spoznali. Kraľovi ruky bozkávali, aj jeho dcére. Veľkú radosť mali ľudia, že majú
svojho kráľa a jeho dcéru doma. V strede mesta vybral kráľ šatku, vystrel ju a niečo
povedal. A na šatke, sa objavili jedlá, aké si len srdce zažiadalo. Kráľ aj jeho dcéra
z cigánskym chlapcom rozdávali jedlo ľuďom. Jedzte, čo vám žalúdok príjme. Keď videl
kráľ, že ludia sú najedení, vytiahol starý hrnec. Dačo do hrnca povedal a starý hrniec sa
začal plniť peniazmi. A znova kráľ aj jeho dcéra a cigánsky chlapec Jožko rozdávali
peniaze ľuďom. Berte, dávam zo srdca, už ste trpeli dosť. Teraz vám bude zas dobre. Keď
rozdal všetky peniaze, čo mal v hrnci, ludia sa kráľa pýtali, kto je ten počerný chlapec.
,,Tento chlapec bude váš kráľ. On vyslobodil moju dcéru.”
Ľudia ďakovali Jožkovi za to, že majú svoju princeznu doma. Kráľ urobil veľkú svadbu.
Ľudia jedli, pili tri dni. Potom sa pobrali za Jožkovym otcom a jeho mamou. Keď Jožko
došiel domov, ľudia Jožka nepoznali, len mama a otec ho poznali. Keď cigáni videli, že ide
k nim taký bohatý a k tomu krásný vysoký chlap, nechceli veriť, že ide Jožko. Veľkô radosť
mali cigáni. Jožko dal všetkým cigánom najesť zo šatky. Rozdal všetkým cigánom peniaze,
aby netrpeli nedostatkom. Jožko potom vzal mamu aj otca so sebou do paláca.
Pravda je, že cigáni už neboli takí chudobní, lebo im Jožko pomohol. Pomohol im tak, že
ešte aj ich deťom bolo dobre. Odvtedy sa hovorí , že nie všetci cigáni sú chudobní. Že sú aj
bohatí. Kto verí, že táto rozprávka je pravda, dobre robí, lebo pravda je aj to, že medzi
cigánmi je odvtedy oveľa menej malých luďí, ktorí nerastú, ako bol Jožko. A keď boli alebo
sú, nieje to problém, lebo každý môže ísť do sveta, ako malý cigánsky chlapec Jožko.