Kde bolo, tam bolo, bol jeden cigánsky chlapec. Bol sám na tomto svete, ako prst.
Pažič, tak sa volala osada, kde bývali cigáni. Každá cigánka, ktorá žila na osade mu dala
jesť, druhá dala spanie, tratia šaty. Nikto nevedel komu patrý. Našli ho na osade vonku
zabaleného, len v handre. Tak vyrástol chlapec. Všetkých mal rád, ale najradšej mal jednu
starú cigánku, ktorá bola tiež sama ako on. Pomáhal jej zo všetkým. Aj gadžovia mali
starú cigánku radi. Chodili za cigánkou, aby im veštila z čaju, aj budúcnosť z ruky.
Poznala všetky bylinky, aj ktoré sa na čo používajú. Jedného rána povedala stará babka
Adamovi: ,,Dnes mi dones trošku suchého dreva! Večer je mi zima, všetky kosti ma bolia,
stará som už.
,,Dobre stará, pôjdem. Ale musím ešte ísť k mlynárovi. Volal ma, aby som mu išiel voz
naložiť múkou.
,,Dobre, chlapec môj.”
Chlapec išiel k mlynárovi, no nepustil ho hneď, ako myslel.
Už bolo dosť hodín, keď mu prišlo na rozum, že musí isť babke na suché drevo.
Rozmýšlal, že už nepôjde, no mal pred očami starkú, ako sa stažuje že jej je večer zima,
a ako ju bolia kosti. Tak sa vybral ešte do lesa. V lese rýchlo nabral suché drevo, sadol si, že
si odýchne. Ako si sadol, začal rozmýšlať.
,,Aký som len chudobný. Roky idú , a ja nemám len ten biedny život.” A zaspal.
Snívalo sa mu, že prišli k nemu lesné žienky. Boli veľmi pekné. Jedna hovorila:
,,Pozrite, kto k nám prišiel, a už je dosť hodín. Chudák zaspal.”
Druhá bola nahnevaná: ,,Ako to, že ostal na noc v lese? Nebál sa ostať, že mu niečo
urobíme, že ho potrestáme?”
,,Nie, sestrička, neurobíme mu nič! Lebo on je chudák, sirota. Nemá nikoho, na tomto svete.
,,Mali by sme mu pomôcť!”
,,Pozerajte, sestričky moje, niečo vám ukážem!”
Začala niečo hladať. Našla pekné drevo. S tým drevom pobehala po lese. Nazbierala
po lese do tohto dreva šum a hlas lesa, vtáčí spev. Aby nebolo málo, dala aj zo svojho
hlasu. A na svete boli husle. Položila vedľa Adamka husle.
Štvrtá lesná víla fúkla na Adamka, a povedala: ,,Adamko, aby si vedel na tých husliach
hrať tak, ako nikto v tomto chotáry. Aby chýr o tebe išiel čo najďalej. Žiadná zábava , ani
svadba nech nie je, kde nebudeš hrať ty.”
Piatá víla fúkla na Adamka a povedala:
,,Keď už budeš tak pekne na tých husliach hrať, tak aj pekne spievaj!”
Keď už toto všetko urobili, začali sa veľmi smiať a utekali do lesa. Len čo víly odbehli,
Adamko sa prebral zo spánku.
,,Dobrý Bože, ja som zaspal. Zohol sa pre drevo a tam našiel aj husle.
,,Čo tieto husle tu robia? Zobral husle do rúk, slákom potiahol po husliach a husle začali
sami hrať. Zľakol sa Adamko, čo sa robí. Potom povedal:
,,No čo, husle som našiel ja, budú moje!”
Zobral aj drevo, a pobral sa domov. Keď došiel domov, babka ho už čakala.
,,No čo, Adamko, už si doma? Už som sa zľakla, že si zaspal v lese.”
,,No, aj som zaspal. No už som doma. “
,,Adamko, príď ku mne spať! “
,,Dobre, babka. Prídem!”
Chlapec išiel von, kde sedeli chlapci aj dievčatá pri ohni.
,,Čo tak sedíte bez nálady?”
,,Nemá nám kto zahrať. Čočo išiel hrať svadbu.”
Adam vytiahol husle a začal hrať. Všetci cigáni pozerali, či dobre počujú a či dobre vidia.
Potom začal spievať.
Odvtedy len Adamko hrával na zábavach a svadbách. A kde Adamko nehral, ľudia
hovorili, že nebola dobrá zábava alebo svadba, lebo nehral Adamko. Odvtedy bolo
Adamkovi, sirote, dobre. Zobral si dobré a slušné dievčatko a žil pekný slušný život.
Sirotám mal Adamko vždy otvorené dvere. Chudobným ľudom vždy pomáhal, lebo vedel,
čo je to chudoba…
