V mene spravodlivosti.
Mohutný rad Tvorov trpezlivo prešľapuje z nohy na nohu, nikto z nich nedovidí na koniec toho radu. Len celkom nepatrne, v diaľke, až niekde za horizontom, sa pred nimi črtá žiara zasľúbenej krajiny Edenu. Z obrovských megaobrazoviek a tisícok ampliónov sa im prihovára príjemná tvár Ministra blahobytu, ktorý oznamuje, aké úspechy Tvorovia dosiahli a o koľko sa za posledný rok pohol rad smerom do Edenu, teda do Raja. Zároveň však pripomína, že od tohto dňa sa znižujú prídely jedla a je potrebné si znova utiahnuť opasky, aby sme sa čo najskôr dostali do Edenu. Všetci sa chcú dostať do tohto pozemského raja, v ktorom sa vraj žije v bohatstve, šťastí a dostatku, ktoré im sľubuje Ministerstvo blahobytu.
Na okraji radu sa plazia zvláštni tvorovia Hominovia. Sú to v podstate tiež Tvorovia, ale napriek tomu sa trocha líšia od Tvorov v rade. Z radu do Edenu na jeho okraj ich Tvorovia vytlačili už veľmi dávno. Dlhou nečinnosťou a nestátím v rade im končatiny zakrpateli a ochabli. Už neboli schopní stáť v rade spoločne s Tvormi, a tak sa plazia popri nich a žijú z toho, čo im zvýši po Tvoroch. Raz za čas im z Ministerstva ľútosti privezú trochu jedla, aby neumreli od hladu. Hominovia si na tento spôsob života už zvykli a trpezlivo čakajú, čo sa im ujde. Niektorí sa snažia plaziť trocha rýchlejšie, sú takmer zarovno s radom, ostatní, a tých je väčšina, sa už snažiť prestali.
V zóne Hominov, na okraji radu, panujú hrozné podmienky. Hominovia sa musia plaziť a žiť v odpadkoch a špine. No pre nich je to vlastne úplne normálny spôsob života, keďže sa už len málokto z nich pamätá na časy, keď aj oni stáli v rade spolu s Tvormi. Mnohí z Hominov to pokladajú len za rozprávku, výmysel starcov, a sú presvedčení, že Hominovia tak žili od nepamäti. Len niektorí z Hominov sa nevzdávajú a žiadajú, aby aj oni mohli raz spoločne stáť v rade s Tvormi.
Tvorovia nemajú Hominov radi. Najradšej by sa ich nejako zbavili, len čo im prekážajú v státí v rade a žobraním, či dokonca malými krádežami, obťažujú slušných Tvorov. Ani pohľad na ich život v špine a odpadkoch nie je práve najpríjemnejší. Všetci sú skalopevne presvedčení o tom, že nebyť Hominov, rad do Edenu by postupoval omnoho rýchlejšie.
Tu zrazu jeden z Hominov vykríkol a začal žiadať pomoc od Tvorov. Pomôžte mi, Tvorovia, už nemôžem takto žiť, veď aj ja som Tvor ako vy a dielo Najvyššieho stvoriteľa! Volal do prázdna. Pomôžte mi postaviť sa a nejaký čas ma podopierajte, kým sa moje nohy uzdravia a naučím sa stáť a neskôr i chodiť, aby som mohol stáť v rade do Edenu spolu s vami!
K jeho volaniu sa pridali ďalší Hominovia. Veriaci Tvorovia poslali za Hominami služobníkov Najvyššieho stvoriteľa. Tým sa však na okraji radu veľmi nepáčilo, nuž narýchlo požehnali niekoľkých Hominov a sľúbili im posmrtnú blaženosť v kráľovstve Najvyššieho stvoriteľa a s neskrývanou radosťou sa vrátili medzi svojich veriacich do radu.
Väčšina Tvorov si toto volanie Hominov o pomoc nevšímala a znovu opakovala svoje tvrdenia, že Hominovia v rade stáť vlastne nechcú, pretože sú leniví a tento spôsob plazenia sa v špine im v podstate vyhovuje a je pre nich prirodzený. A okrem toho, ešte na nich všetci slušní Tvorovia doplácajú, keďže ich Ministerstvo ľútosti musí živiť.
My musíme poctivo stáť v rade, zatiaľ čo Hominovia si pohodlne ležia v odpadkoch, rozhorčovali sa Tvorovia. Skupina Radikálnych Tvorov s obrovskými hlavami, na ktorých nemali ani jediný vlások, dokonca vyhlásila, že Hominov treba zničiť. Svoj zámer aj uskutočňovali, napádali ich a zabíjali. Títo Tvorovia sa volali Kožené hlavy, pretože na svojich obrovských hlavách nosili ťažké kožené čiapky, ako prilby. Na nohách mali obuté hrubé olovené baganče. To preto, aby sa udržali na zemi. Keďže ich obrovské hlavy boli prázdne, hrozilo im, že bez týchto závaží by sa bezmocne vznášali vo vzduchu.
Najprv, keď Kožené hlavy začali biť a zabíjať Hominov, Tvorovia si z toho v podstate nič nerobili, len sa prizerali. Dokonca Dozorcovia, ktorých úlohou bolo dohliadať na pokoj a poriadok v rade, sympatizovali s názormi Kožených hláv, veď napokon, aj niektorí z nich mali nápadne veľké hlavy. No potom, čo Kožené hlavy začali napádať aj Tvorov v rade a keď tento rad vstúpil do Spoločenstva radov Eldoráda, situácia sa trochu zmenila. Eldorádski Poslovia prísnejšie dohliadali na práva Hominov, dokonca odporučili Ministerstvu múdrosti, aby si vypočuli volania Hominov a pod hrozbou vylúčenia zo Spoločenstva radov Eldoráda spísali s Tvormi dohodu, že Tvorovia pomôžu Hominom postaviť sa na vlastné nohy a určitý čas ich budú podopierať, až kým nebudú vedieť stáť na vlastných nohách.
Ministerstvo Múdrosti na odporúčanie Eldorádskeho spoločenstva Radov tento návrh prijalo. Medzi Tvormi v rade to však vyvolalo veľké pobúrenie a mnohí tento návrh odmietli. Nebudú predsa pomáhať špinavým Hominom!
Ani Ministerstvo Pravdy s týmto návrhom nesúhlasilo, a tak nastala situácia, keď bolo treba zavolať na pomoc Spravodlivosť. Všetci v rade, i Hominovia na jeho okraji, o nej už veľa počuli. Vraj je to bytosť, ktorá sa nemôže mýliť! Podľa rozprávania to mala byť mladá, krásna žena s očami previazanými nádhernou hodvábnou stuhou. To preto, aby jasom spravodlivého pohľadu nikoho neoslepila. No napriek stuhe na očiach aj tak všetko videla a spravodlivo vážila na svojich váhach každé pre a proti za každých okolností. A tak na návrh Ministerstva Pravdy poslali po ňu. Všetci v rade s veľkým očakávaním a netrpezlivo čakali, kedy príde. Veľké sklamanie nastalo, keď uvideli starú, vetchú ženu, ktorú podopierali ľudia z Ministerstva Pravdy.
Starena sa posadila na kreslo na vyvýšenom podstavci, vedľa nej sa postavil sám Minister Pravdy. Vypočula si obe strany, aj keď mnohí si s prekvapením všimli, že počas prejavov si zopárkrát zdriemla a hlava jej bezvládne odvisla.
Napokon sa prebrala z driemot a minister Pravdy jej niečo pošepkal. Keďže bola nedoslýchavá, musel jej to zopakovať. Potom vyniesla svoje rozhodnutie. Nie je správne ani spravodlivé, aby niekto bol v našom rade znevýhodňovaný či zvýhodňovaný. V našom rade sme si všetci rovní, preto sa nebude pomáhať Hominom vstávať, nebudeme ich ani podopierať, či inak im pomáhať, aby mohli stáť v rade. Stali by sa zvýhodnení a to by nebolo spravodlivé, povedala, horko-ťažko sa postavila a za pomoci ľudí z Ministerstva pravdy odišla.
Veľa Hominov po tomto jej výroku plakalo a bolo smutných, keďže si uvedomili, že sú odsúdení na večné plazenie sa. Niektorí si však jej slová ani nevšimli, takí boli zaneprázdnení plazením sa. Iní takéto rozhodnutie očakávali.
O pár dní na to mal nastať veľký Výber úradníkov do Domu zákonov. Všetci z Tvorov, ktorí sa takýmito úradníkmi chceli stať, začali jazdiť na svojich samohyboch a cez hlásne trúby kričali na ostatných Tvorov, aby si do Domu zákonov vybrali práve ich, pretože práve oni im zabezpečia tie najlepšie podmienky na státie v rade a samozrejme, aj rýchlejšie posúvanie sa do pozemského raja Edenu. Niektorí z týchto záujemcov o miesto úradníkov v Dome zákonov ťahali za svojimi vyleštenými samohybmi malé drevené tragače, v ktorých sedeli Hominovia. Podopierali sa o malé barličky, aby tak zakryli svoje neschopné končatiny a aj oni mali hlásne trúby. Kričali cez ne na Hominov, aby aj oni volili týchto úradníkov, ktorí im vraj zabezpečia lepšie podmienky na okraji radu, väčšie prídely z Ministerstva ľútosti a prísľub, že možno niekedy v budúcnosti niekto pomôže tým z Hominov, ktorí sa ešte budú chcieť prestať plaziť a postaviť do radu.
Hominovia si ich však nevšímali. Lepšie sa usalašili vo svojich hniezdach z odpadkov, pretože už dávno vedeli, že ešte dlhý čas im budú slúžiť, ako domov.
Braňo Oláh.
