Kapitola VIII.
Smrť v Kanaudž.
Vo vzduchu cítiť nepríjemný sladkastý zápach zahnívajúcich tiel a krvi. Bojisko pred Agrou je posiate mŕtvolami. Na mnohých miestach pod dohľadom Mahmúdovích vojakov kopú obyvatelia Agry obrovské jamy, ktoré budú slúžiť ako hromadné hroby pre statočných bojovníkov veľkej Mahmúdovej armády ktorých kosti budú ležať v cudzej zemi ďaleko od svojich blízkych. Imám monotónne odrieka modlitby za zomrelých. Zrazu je na bojisku takmer ticho, ktoré po strašnom hluku smrteľných výkrikov je však ešte skľučujúcejšie. Kde tu počuť plač a modlitby do toho sa mieša zavýjanie vlkov zo vzdialených hôr, ktorí cítia zápach rozkladajúceho sa mäsa. Všade navôkol sú rozložené pohrebné vatry z ktorých stúpa k belasej oblohe sivastý dym mŕtvych z dejdžandovej armády, ktorých je na bojisku omnoho viac. Po obrovskom bitevnom poli posiatom mŕtvolami chodia celé rodiny otierajú od krvi a špiny tváre mŕtvych v snahe nájsť telá svojich blízkych aby mohli vykonať pohrebné rituály, ktoré sú nevyhnutné pre pokoj duše mŕtveho. Najdôležitejšími sa v tejto chvíli stali Nedotknuteľní ľudia z piatej varny Pančama, ktorí spaľujú mŕtvych. Mnoho rodín ich vyhľadalo aby vykonali túto poslednú službu pre ich mŕtvych. Veľa striebra skončilo v rukách týchto najopovrhovanejších a najchudobnejších. Napriek hrôze, ktorú pred sebou videli sa v kútiku duše tešili z dobrého zárobku, ktorý im na dlhý čas zabezpečí možnosť dosýta najesť. No čakalo ich ešte mnoho práce za ktorú im nikto nezaplatí. Tisíce a tisíce mladých mužov zo vzdialených kútov ríše za ktorých nemohli ich nič netušiace rodiny zaplatiť čakalo na pohrebnú vatru. Čakali trpezlivo vo svojom nekonečne, zatiaľ čo ich telá pohodené na zemi, puchli, černeli a rozkladali sa na slnku. Jedným z tých čo sa živili pohrebným remeslom bol aj Amir. Spolu so svojou ženou Nity a dcérou Laxmí nakladali na starú dvojkolesovú káru mŕtve telá, ktoré vozili k obrovským hromadným pohrebným vatrám kde už horeli stovky tiel. Plamene prudko šľahali k oblohe no keby sa v tejto chvíli na ne vyliali všetky slzy, ktoré vyplačú matky týchto mŕtvych mládencov zmietli by ich z povrchu zemského ako tá najprudšia povodeň. „Nože potlač žena, veď takto to nikdy neskončíme.“ Poháňal Amir svoju ženu a sám sa poriadne zaprel, kára sa s vrzgotom pohla koleso sa ťažko prevalilo cez kameň a mŕtvym na káre zabuchotali hlavy. Amir sa zastavil pri nezvyčajne veľkej kope mŕtvol otrel si z čela a plešiny pot. Začal z tej hŕby vyberať svojich krajanov. Cudzích vojakov kládol vedľa, tých pochovávali do zeme iní. Najprv mŕtvych samozrejme dôkladne prezrel či nemajú pri sebe niečo cenné. Od rána takto nazbieral peknú kôpku strieborných ale aj zlatých náramkov, reťazí a prsteňov. Zo spodku kopy trčala ruka na ktorej sa zaleskol drahocenný zlatý prsteň. Amir odtiaľ vytiahol mládenca oblečeného v drahých látkach s hroznou ranou na hlave a tvárou, ktorá bola celá pokrytá zaschnutou krvou. „No tak tento chlapec bol určite zo zámožnej rodiny.“ Šomral si Ámin sám pre seba. „Škoda ťa je mohol si si užívať dlhý život v bohatstve a dostatku.V podsvetí musíš určite veľmi banovať za svojim šťastným, mladým životom. No vidíš a ja chudák žijem, ďalej sa budem trápiť. Bohovia ma určite obdaria dlhým životom v biede a utrpení.“ Amir sa prihováral mŕtvemu mládencovi a pritom sa mu snažil s prsta stiahnuť zlatý prsteň. „Veď sa nebráň ty ho už nebudeš potrebovať a mne sa určite ešte zíde.“ Mocne ťahal prsteň zo spuchnutých špinavých prstov, ktoré mu zrazu mocne zovreli ruku. Z mládencových úst sa vydral hlboký vzdych, potom opäť upadol do bezvedomia. Amir vyskočil na rovné nohy a zmocnila sa ho hrôza. „Už dlho robím toto remeslo ale ešte sa mi nestalo aby sa mŕtvy prebudil.“ To už pri mládencovi kľačala jeho dcéra Laxmí zobrala otcov mech s vodou navlhčila svoju šatku a otierala mládencove ústa a tvár. Niekoľko kvapiek mu kvapla do úst. Na čo on otvoril oči, videl pred sebou nádhernú tvár a veľké akoby žiariace tyrkysové oči, ktoré na neho upierali ustaraný pohľad. Chcel sa dievčaťa spýtať na meno, chcel mu povedať, že on je princ Charšan nech mu pomôže dostať sa do maharádžovho paláca v Kanaudž. No z úst sa mu vydralo len hlboké zastonanie. Laxmí mu naliala do úst vodu. Prachom zlepený, spuchnutý jazyk sa uvoľnil no Charšan stačil len povedať. „Kanaudž, dobre sa odmením, musím …“ Potom ho opäť zahalila čierna temnota. Laxmí a jej matka sa starali o zraneného zatiaľ čo Amir si prezeral prsteň, ktorý sa mu nakoniec podarilo stiahnuť. Videl na ňom kráľovský znak, vyobrazenie bohyne Káli patrónky kráľovského mesta Kanaudž. Rýchlo začal z káry zhadzovať telá. „Všetko necháme tak tento chlapec musí byť synom nejakého mocného a bohatého kniežaťa. Postaráme sa o neho a odvezieme ho do Kanaudž. Jeho otec nás od vďačnosti zasype zlatom, keď mu domov privedieme syna, ktorého už oplakal ako mŕtveho. Pripravte sa na cestu večer vyrážame.“ Amir si zasnene hladil svoju dlhú, čiernu bradu pri vidine bohatej odmeny mu šťastne žiarili oči. Obe ženy len poslušne prikývli a ďalej pokračovali v ošetrovaní rany tohto zraneného, ktorý im vraj prinesie šťastie a veľké bohatstvo.
–––––––––
Dejdžand nervózne stíska ruku vedľa sediacej Sunite, do sály pomaly, dôstojne vkročí posol nesúci odpoveď od sultána Mahmúda. Všetci na neho netrpezlivo upierajú zrak. „No tak aké podmienky stanovil Mahmúd pre uzavretie mieru? Poslal mi nejaký list?“ Nedočkavo ako malý chlapec sa spytoval Dejdžand. Posol vysoký krásny mládenec na maharádžovu otázku pokrútil hlavou, vôbec sa neponáhľal s odpoveďou sklonil hlavu a mlčal. „No tak hovor už! Čo ti vytrhli jazyk? Nech sú podmienky akékoľvek neboj sa hovor.“ Súril ho Dejdžand. „Veličenstvo, sultán vám odkazuje, že sa máme bezpodmienečne vzdať a otvoriť mu brány mesta. Potom vám svoje podmienky stanoví on sám z očí do očí. Zajtra ráno vraj brány mesta budú otvorené, alebo mu ich otvorí jeho armáda.“ V sále nastalo také ticho, že všetci prítomný dobre počuli ako posol ťažko preglgol. „Kráľ môj bojujme. Odpovedzme sultánovi na jeho bezočivé ponižovanie mečom. To je jediný jazyk, ktorému bude rozumieť. Ešte stále máš za sebou dosť odvážnych bojovníkov a polovicu obrovskej ríše. My nemáme inú možnosť ako byť odvážny a bojovať. Vzdať sa bude znamenať náš koniec. Pri Agre sme prehrali bitku nie však vojnu.“ Odvážne prerušil ťaživé ticho knieža Khán. S odhodlaním a odvahou pozeral na svojho kráľa. Dejdžandova tvár zbledla pri pomyslení na vojnu. Videl pred sebou všetku tú preliatu krv v ušiach mu zneli výkriky umierajúcich a ranených. Zosimos oblečený v smútočnom odeve trúchliaci nad všetkými padlými ale hlavne nad stratou Charšana stál blízko trónu. Pozeral do maharádžovej tváre vo výraze, ktorej videl jediný pocit. Strach. „Vznešený kráľ neskladaj zbrane skôr ako musíš. Bráňme sa ustupujme, ešte vždy je kde a požiadajme o pomoc Čálukjovcov. S ich pomocou Mahmúda ľahko premôžeme, veď aj jeho armáda utrpela značné straty.“ „Nie!“ Dejdžand rázne prerušil Zosima. „Na to všetko je už neskoro. Ja už nikdy nedovolím, aby sa ešte raz opakovala tá hrôza. Kým ja budem kráľom už nikto nebude musieť trpieť a umierať vo vojne. Zajtra ráno budú brány kráľovského mesta otvorené. Mahmúd je tiež len človek a som si istý, že sa spolu rozumne dohodneme. Je síce pravda, že prídeme o nejaké územia na západe a určite mu zaplatíme celé hory zlata, ale zabránime tým všetkému tomu násiliu a utrpeniu.“ „Pane to sa chceš vzdať a vydať svoj život a životy svojich poddaných na milosť nepriateľovi?“ S hrôzou sa pýtal Khán a podišiel bližšie k trónu. Niektoré kniežatá mu hlasne dávali za pravdu, ostatní, ktorí súhlasili s kráľom zaryto mlčali a počítali straty, ktoré utrpeli a ešte utrpia. „Khán, ty si rovnaký ako môj braček. Šialene odvážny ale zároveň aj prchký chlapec, ktorý najprv koná a potom rozmýšľa. Charšan zaplatil za svoju odvahu životom. Pri Agre som stratil aj druhého brata Poru, padol generál Amitabh. Chceš aby sme tak skončili všetci?“ „Kiež by som bol na ich mieste, nemusel by som sa dívať na tvoju zbabelosť, ktorou nás vydávaš do rúk nepriateľa. Pane keby si mal aspoň štipku odvahy tých mužov, ktorí položili svoje životy za svoju domovinu nemusel by si sa plaziť pred nepriateľom a prosiť o život. Odteraz ťa nepovažujem za svojho kráľa. Vraciam sa do Sánčí aj s mojim vojskom kde budem svoje kniežatstvo brániť do posledného muža. A aj keď prehrám a nakoniec nás zostane len pár aj tak sa nevzdám odídem do hôr a budem bojovať proti nepriateľovi do posledného dychu.“ Khán zlovestne zachmúril svoje husté obočie bez pozdravu či vzdania úcty sa otočil Dejdžandovi chrbtom a vyšiel z veľkej honosnej zlatom sa blyštiacej sály maharádžovho paláca. Jeho príklad nasledovalo niekoľko kniežat hlavne z východných a južných oblastí, ktorí sa narýchlo zo svojimi armádami vracali domov brániť svoje kniežatstvá. Dejdžand mlčal díval sa do modrých Sunitiných očí z ktorých vyčítal smútok a beznádej. Ráno boli brány kráľovského mesta otvorené nepriateľovi, ktorý rozbil svoj tábor tesne pred hradbami mesta. Ako prvý do mesta majestátne vstúpil Mahmúd so synmi, za nimi sa valili celé prúdy vojakov, ktoré si s úsmevom vychutnávali tento triumf. S otvorenými ústami pozerali na bohatstvo a nádheru hlavného mesta neveriacich a s radosťou v srdci si naplno uvedomili, že teraz všetko to bohatstvo patrí im. Slnko príjemne hrialo a nad ich hlavami sa v príjemnom vánku trepotali zelené zástavy víťazov. Všetko domáce obyvateľstvo sa zatvorilo vo svojich domoch. Obyvatelia Kanaudž sa triasli pri myšlienke aký sú bezmocní a vydaní do rúk nepriateľovi. Otcovia a bratia skrývali na všetky možné miesta svoje manželky, sestry a dcéry. V meste vládlo hrobové ticho do ktorého sa nieslo buchotanie kopýt koní víťaznej armády. Mahmúd so svojimi najvernejšími vošiel na koni na nádvorie maharádžovho paláca. So spokojným úsmevom ho privítal komorník Kohli. „Maharádža Dejdžand II. ťa pozýva do svojho paláca.“ Komorník sa hlboko uklonil a ukázal, ktorým smerom majú hostia ísť. „Nie nech on príde sem.“ Prísne rozkázal Mahmúd. O chvíľu s početným sprievodom dvoranov prišiel Dejdžand na nádvorie. „Vznešený sultán prečo si odmietol vstúpiť do môjho paláca, kde by sme sa v pohodlí dohodli na podmienkach mieru.“ Pokorne sa prihováral svojmu premožiteľovi Dejdžand. „Moje podmienky hneď spoznáš. Najprv nech vystúpia všetci, ktorí sú čo i len trochu rodinne spriaznený s maharádžom.“ Dopredu vystúpilo niekoľko šľachticov, ktorí sa na seba spokojne usmievali. Predsa len ten sultán nie je taký hrozný ako sa hovorí, vie čo sa patrí s nimi sa bude zachádzať inak než s obyčajnými ľuďmi. Obrovské prekvapenie a des sa im zračil na tvárach, keď videli ako v jedinej chvíli bola odzbrojená a zlikvidovaná palácová stráž. Potom zvuk preťal neuveriteľný rozkaz, ktorí nikto nečakal. „Popravte ich.“ Mahmúd to vyslovil tak samozrejme ako keby ich pozdravil alebo si vypýtal pohár vody. V tých slovách nebola ani štipka hnevu či nenávisti. Niekoľko desiatok vojakov zrazilo vedľa seba na kolená výkvet Kanaudžskej šľachty. Dejdžand bol v ich strede vedľa neho kľačal jeho brat Mahendra, ktorý upieral na neho nechápavý pohľad ako by sa ho spytoval. „Čo si to dopustil?“ Skôr než stačil Dejdžand čokoľvek povedať jeho hlava zabuchotala o mramor nádvoria rovnako tak skončili všetci z kráľovskej rodiny. Ostatní z Dejdžandovho dvora od hrôzy kričali a triasli sa strachom. Mahmúd dal nakoniec popraviť všetkých. Okrem Zosima, ktorý bez jediného slova stoicky očakával smrť.“ Tak čo múdry starec dnes nám pred smrťou neporozprávaš nejakú rozprávku?“ Mahmúd s posmešným víťazným úsmevom pozeral na kľačiaceho Zosima nad ktorým stál vojak pripravený v jedinom okamihu mu zraziť hlavu. Zosimos sa odvážne pozrel do Mahmúdovích bezcitných šedých očí a postavil sa.“ Jednu rozprávku ti ešte poviem. V pradávnych časoch had neštípal. A tak, keď ho ľudia zočili kopali a šliapali po ňom. Tu sa had odplazil so žalobou k Bohu. No Boh jeho ponosy odmietol.“ “Keby si bol prvého čo ťa kopol, uštipol nik viac by sa ťa už nebol pokúsil kopať a šliapať po tebe.“ “Rovnako tak keby proti tebe nestál zbabelec akým bol Dejdžand, ani ty by si nebol tak ľahko prišiel k víťazstvu.“ Mahmúd už chcel vydať rozkaz k poprave. No vtedy sa k nemu naklonil vezír Já kub ibn Lais. „Vznešený, prosím ťa daruj mi toho starého Gréka.“ Ponížene sa usmieval na svojho pána. Ten jeho prosbe bez slova vyhovel. Zosimos bol odvedený do hlúčku žien a sluhov, ktorí budú odvlečení do otroctva. Na mieste boli sťatí aj veliteľ armády generál Chopra a gudžarátske knieža Pratihár. Za hodinu nežil ani jeden šľachtic z kráľovského dvora v Kanaudž. Po mramorovej dlažbe tiekli potoky krvi, ktoré sa zlievali do veľkých kaluží. „Nesmieme zabudnúť na následníka trónu.“ Zašepkal do Mahmúdovho ucha vezír Já kub ibn Lais. Kohli ako keby už všetko tušil niesol bezvládne telo malého Dejdžanda III, ktorého vzal od pestúniek a vlastnoručne zahrdúsil. Keď to videla Sunita, ktorú sultán ušetril pre svoj hárem, vytiahla zo svojich hustých gaštanových vlasov ihlicu, ktorú si skôr než si mohli stráže niečo všimnúť vrazila do srdca. Kým spadla na zem bola mŕtva, na jej zlatom vyšívané sárí vytieklo len niekoľko kvapiek krvi. Mahmúd to s nevôľou sledoval a popod nos si zlostne šomral aká je to škoda. Pozeral sa na tučného komorníka, ktorému pri nohách ležal mŕtvy následník trónu sotva päťročný chlapček. Kohli ako poslušný tučný kocúr, ktorý zabije myš a čaká, že ho za to pán pochváli a naleje mu plnú misku smotany, čakal na svoju odmenu. Nakoniec to nevydržal a prihovoril sa samotnému sultánovi.“Pane verne som ti slúžil a pomáhal teraz čakám na sľúbenú odmenu. Banáráske kniežatstvo tak ako sme sa dohodli.“ Mahmúd sa po dlhom čase nahlas zasmial po ňom sa akoby na povel zasmial celý jeho sprievod. „Takže ty chceš odmenu, dostaneš odmenu akú si zradcovia zaslúžia. Odnite mu ruky a nohy, všetko postupne pekne pomaly vždy keď omdlie preberiete ho a budete pokračovať.“ Kohli prosil o zľutovanie, metal sa v rukách katov nič mu to nepomohlo. Mahmúd si toto kruté divadlo vychutnal do konca, občas mu oči s ľútosťou zablúdili na krásne telo kráľovnej neveriacich, ktorá mohla byť ozdobou jeho háremu.
Kapitola IX.
Cesta utrpenia.
Amir si na cestu do Kanaudž kúpil za utŕžené striebro somára, ktorý ťahal jeho káru na ktorej sedeli pri zranenom Nity a Laxmí. Vôbec netušili, že tento mladý muž je posledným potomkom kráľovského rodu. V tejto chvíli ošetrovali a starali sa o maharádžu porazenej ríše Kanaudž. Snažili sa čo najlepšie postarať o neznámeho mládenca o ktorom nič nevedeli, dokonca ani len jeho meno. No robili čo mohli aby sa zo svojich skromných prostriedkov dokázali čo najlepšie postarať o tohto mladého muža, ktorého jemná ušľachtilá tvár vyžarovala akési neopísateľné príjemné dobro. Nity sa v tomto nikdy nemýlila vždy hovorila, že ona zloducha spozná na prvý pohľad. V Agre zašla za miestnym liečiteľom, ktorý Charšana prezrel obviazal mu ranu obkladmi liečivých listov z Bilvy a na cestu im dal za peknú kôpku striebra silný odvar z Datury. Odvar tejto rastliny mal moc človeka uspať na veľmi dlhý čas, ba ak ste neboli dosť opatrný aj navždy. No ak chceli aby mládenec prežil cestu do Kanaudž musel ju prespať aby necítil bolesti pri otrasoch starej rozheganej káry, ktorá roky slúžila na prevoz mŕtvych. Teraz sa jej dostalo veľkej cti, táto stará pohrebná haraburda bude viesť samotného maharádžu. Trochu unavení no šťastní, že sú v cieli, dorazili k západným bránam Kanaudž za päť dní. Charšan väčšinu času prespal či skôr preblúznil v horúčkach. Bez problémov vošli do mesta stráž si ich nevšímala no opačným smerom neprešla ani myš. V meste vládol chaos všade navôkol videli vyhorené zvyšky honosných sídiel brahmánov a ruiny vyrabovaných chrámov. Všetci obyvatelia vrátane šľachticov a vojakov, ktorí zostali v meste boli zhromažďovaní do dlhočizného zástupu v ktorom boli aj ženy a deti. Zostať mohli len nevládny a starci, ktorí sa už nehodili za otrokov. Mahmúd vydal rozkaz, že všetci obyvatelia hlavného mesta Kanaudž budú odvedený do otroctva a predaný na trhu v Kábule. Viac ako stotisíc ľudí tvoril tento ohromný zástup do ktorého boli nahnaný aj Amir so svojou manželkou a dcérou. Darmo Amir presviedčal stráže, že vezie zraneného. Tí mu nerozumeli ani slovo, kopijami ho nahnali do zástupu, ktorý sa pohol z rozvalín. Ruiny a popol zostali z honosného mesta maharádžov, ktorí tu vládli dlhé stáročia. Mahmúdove vozy praskali pod ťarchou zlata, striebra a iných pokladov, ktoré nalúpil v tejto bohatej krajine. Medziiným vylúpil a zničil stovky chrámov na čele s najbohatším chrámom boha Šivu v Somnáthe. Len tento chrám vlastnil viac ako desaťtisíc dedín, keď Mahmúd a jeho najvernejší uvideli chrámovú pokladnicu zostali stáť s otvorenými ústami v nemom úžase nad hromadami zlata, striebra a drahých kameňov. S ohnivým zápalom pred prosiacimi kňazmi rozbíjali zlaté sochy boha Šivu, pľuli na ne a preklínali ich ako hnusné modly. Každý vojak si prišiel na svoje, domov si viezol peknú kôpku zlata a niekoľko otrokov. Ako všetci víťazi pri rabovaní znásilňovali a zabíjali ženy. No po prvom ošiali si uvedomili, že rozumnejšie bude ak si ich privezú domov. Tí bohatší si z nich urobia konkubíny vo svojich háremoch, chudobnejší si s nimi užijú a potom ich dobre predajú. Mahmúd sa rozhodol pre náhly odchod po správach o príchode čálukjovských vojsk, ktoré by sa mohli spojiť s vojskami jednotlivých kniežat, ktoré sa rozhodli brániť svoje domovy. Mahmúd vyslal k Pulakéšinovi emisára, ktorý dohodol, že novou hranicou bude hlavné mesto Kanaudž, alebo lepšie povedané to čo z neho zostalo. Aj keď získal súhlas, neuveril Pulakéšinovi, že sa nespojí so zvyškami Kanaudžskej armády a neudrie na jeho armádu, ktorá je odrezaná ohromnou diaľavou od svojho kráľovstva a v boji pri Agre stratila tretinu svojich mužov. Mahmúd vydal rozkaz vyrabovať a zničiť Kanaudž všade horeli domy aj maharádžov palác ľahol popolom a čo nezničil oheň to zbúrali samotný obyvatelia Kanaudž, ktorých prinútili na túto žalostnú otrockú prácu. Ľudia odmietali ničiť svoje mesto, no korbáče, kopije a meče ich nakoniec prinútili. S rachotom v oblakoch prachu padali honosné domy brahmánov aj obyčajné domy či chatrče. Mesto sa zmenilo v jedno veľké rumovisko, ktorého prach sa miešal so slzami svojich obyvateľov. Až potom čo dokončili toto dielo skazy im nad hlavami zapráskali biče a všetok ľud sa ako mohutná Ganga vytvorená z ľudských tiel pohol na dlhočizný pochod do vzdialenej krajiny kde na nich čakal údel otrokov. Tá skutočná posvätná Ganga si napriek tomu, že na jej hladine plávali stovky nafúknutých mŕtvol stále tiekla rovnako pokojne ako pred tým. Vo svojej svätej nesmrteľnosti si nevšímala utrpenie svojho ľudu.
–––––––––––
Charšan sa spotený prebral zo sna v ktorom videl svojho otca, ktorému po lícach stekali slzy. Vedľa neho mlčiaci s neopísateľným smútkom v očiach stáli všetci jeho bratia Dejdžand, Pora aj Mahendri. Za nimi stál ohromný zástup ľudí s rovnakým zvláštnym smútkom v očiach, ktorý ich všetkých všeobímajúco spájal. Charšan sa chcel k nim rozbehnúť a objať ich no vtedy sa mu naraz rozplynuli a on sa prebudil. Nad sebou znovu uvidel to nádherné dievča, ktoré mu omývalo ranu, keď videla, že sa Charšan prebral priložila mu k perám mech s vodou na ktorý sa lačne prisal a s pôžitkom pil čistú, studenú vodu, ktorá mu náramne chutila. „Kto si a kde to vlastne ideme? Chytil ju za ruku a zadíval sa do jej nezvyčajných tyrkysových očí. Laxmí sa trochu začervenala odtiahla si ruku. Vtedy si aj Amir všimol, že mládenec sa prebral. „Pane ja som Amir, to je moja dcéra Laxmí a tá spiaca žena vedľa vás je moja žena Nity. Celé noci pri vás prebdela, nuž sa unavila.“ Charšan sa pozrel na ženu na opačnej strane káry ku ktorej pociťoval vďačnosť. Videl jej biedne sári, tvár kedysi určite peknej ženy bola teraz poznačená časom a trápením v ktorom žila. „Našli sme vás na bojisku pred Agrou.“ Pokračoval Amir sediaci na predku káry držiaci opraty stále sa otáčal k Charšanovi ležiacom za ním. „Zaplatili sme najlepšieho liečiteľa a starali sme sa o vás ako vlastného syna, keď ste sa prebrali jediné slová, ktoré ste dokázali povedať boli odvezte ma do Kanaudž, veľmi dobre sa vám odmením. A tak sme sa napriek ťažkostiam a nebezpečenstvu riskujúc svoje biedne životy vydali na cestu no keď sme prišli do Kanaudž tá už ležala v ruinách. Z toho krásneho mesta zostala len hŕba popola a skál.“ „Čo sa stalo s maharádžom a ostanými šľachticmi? Padli na bojisku a s nimi celá ríša? Kde nás to vezieš?“ Horúčkovito sa vypytoval Charšan. „No, len sa ukľudnite pane, veď ste bledý ako smrť a slabý ako mucha. Všetko vám poviem len si kľudne ľahnite.“ Charšan si unavene ľahol na slamu, ktorou bola kára vystlaná. Vystúpil na neho pot, ktorý mu Laxmí pozorne otrela a na čelo priložila obklad. „Maharádža a všetci z kráľovského dvora boli popravení. Chudáci taký krásny život museli opustiť. Celá ríša nepadla ale sa rozpadla, každý rádža z neobsadeného územia sa vrátil domov brániť svoje kniežatstvá na vlastnú päsť, pretože maharádža Dejdžand II sa rozhodol vzdať sa a mesto vydal nepriateľovi bez boja. Myslel si, že tak sa zachráni a nakoniec vykúpi zlatom. No ten hrozný sultán ho hneď po príchode dal popraviť s celou jeho rodinou. Každý, ktorému čo i len trochu kráľovskej krvi prúdilo v žilách musel umrieť rukou kata. Rovnako tak skončili všetci šľachtici s kráľovského dvora. Ó nie tomu démonovi nestačilo zlato on si zobral zobral všetko, zlato, striebro, poklady aj naše životy. Nás všetkých vedú do otroctva.“ Amirovi pri týchto slovách do očí vstúpili slzy. Hanbiac sa za to, si nervózne škrabal bradu. Charšan sa s posledných síl nadvihol a uvidel pred sebou zhrbene kráčať ohromný zástup užialených, biednych ľudí bez štipky nádeje. Padol na svoje lôžko, lomcovala ním, zlosť, nenávisť a hrozný pocit bezmocnosti. Cítil ako sa mu do útrob vracia horúčka. „Ako sa to mohlo stať?“ Šeptal si sám pre seba. Laxmí mu do úst vložila kúsok nánu, chlieb potretý cesnakom v ňom napriek všetkému smútku prebudil hlad. Dievča akoby to vycítilo lámala chlieb, ktorý mládencovi očividne chutil. „Musíte jesť pane aby ste nabrali silu budete ju potrebovať.“ Šeptajúc Laxmí povzbudzovala Charšana aby ju jej rodičia nepočuli, že sa rozpráva s cudzím mužom. Usmiala sa na neho a ďalším kúskom chleba mu nedovolila čokoľvek povedať. Charšan jej skutočne chcel povedať, že jej hlas je ako čarovná hudba, ktorú by napriek smútku a žiaľu, ktorým je teraz jeho srdce naplnené vrchovato s radosťou počúval celé veky. „Neviem či to nebude odo mňa trúfalé ale smiem vedieť vaše ctené meno pane?“ Ozval sa Amir bez toho aby sa obzrel na Charšana. Charšan zostal otázkou zaskočený tváril sa, že potrebuje čas kým požuje chlieb. Medzitým mu v hlave znela jediná myšlienka nesmiem povedať svoje pravé meno, ináč skončím ako moji bratia. Ešte pred chvíľou preklínal osud prečo mu nedovolil čestne padnúť v boji aby nemusel vidieť to hrozné poníženie svojej vlasti a svojho ľudu. No v tejto chvíli sa mu ani sám nevedel prečo chcelo tak veľmi žiť.“ V človeku je napriek všetkému silná túžba žiť, ktorá sa prejaví práve vtedy keď to najmenej čakáme,“ pomyslel si Charšan. „Moje meno je Sámin, som synom Manoja hlavného kráľovského koniara.“ Charšan ani si neuvedomujúc prečo a ako mu prišlo na um práve toto meno, odmietol ďalší kúsok chleba a zatvoril oči, predstierajúc, že sa mu chce veľmi spať. V hlave sa mu preháňali myšlienky na svojich bratov, na to, že teraz cestuje do ponižujúceho otroctva, pod menom chlapca, ktorému v hneve vzal život. Jeho vlasť už neexistuje a on už nie je princ, vlastne teraz maharádža Charšan, ale koniar Sámin. „Je toto všetko trest za to čo som urobil tomu nevinnému chlapcovi a jeho rodine?“ Bolestne sa spytoval sám seba. „Bohovia ma trescú za moje viny. Ale prečo trescú všetkých týchto ľudí okolo?“ Dlho sa trápil otázkami na ktoré však nevedel odpovedať. S trpkým pocitom bezmocnosti nakoniec dospel k tomu, že mu nezostáva nič iné, ako prijať osud, ktorý mu určili bohovia.
–––––––––
Zatiaľ sa v stane sultána Mahmúda radili tí najdôležitejší šejkovia aký bude ďalší postup. Všetci sedeli na hrubých kobercoch vyšívaných zlatom a striebrom, ktoré ešte nedávno zdobili maharádžov palác. Teraz však už boli vojnovou korisťou víťazov. „Otec ja si myslím, že by sme mali všetkých otrokov predať na trhu v Kábule a utŕžené peniaze vložiť do štátnej pokladnice.“ Princ Hassan sa pozeral po nespokojných tvárach šejkov, ktorí čakali ešte ďalšie príjmy z predaja otrokov. Veď peňazí nikdy nie je dosť a boli to v podstate oni, ktorí vyzbrojili a živili svoje armády s ktorými vybojovali toto slávne víťazstvo. Mahmúd hlasno sŕkal tuhý, presladený mätový čaj. Túto chvíľu využil vezír Já kub ibn Lais, zamyslene si hladil svoju okrúhlu bradu a potom akoby len tak mimochodom poznamenal. „Vznešený sultán si určite uvedomil aké nebezpečenstvo bude predstavovať tento stotisícový dav nových ešte neposlušných otrokov. Veď samotné mesto Kábul má menej obyvateľov ako je otrokov. Šejkovia sa s tučnou korisťou budú ponáhľať domov aj so svojimi oddielmi a sultánova armáda si tiež po tom všetkom už potrebuje oddýchnuť a nie dňom a nocou strážiť otrokov. Rovnako tu nastane problém, ako Kábul uživí taký obrovský počet ľudí? Takisto som presvedčený o tom, že v Kábule nebude dosť bohatých kupcov, ktorí by dokázali kúpiť také množstvo otrokov. Takže ich bude treba predať do cudziny a pod cenu. Veľmi malý a krátkodobý úžitok bude mať z toho naše kráľovstvo.“ „Dobre takže čo navrhuješ?“ Prerušil ho Mahmúd. „Tie najkrajšie ženy a najlepších otrokov možno výhodne predať v Kábule, ostatných treba rozptýliť po najbohatšej provincii nášho kráľovstva a to v Chorasane. Tam bude pre nich dosť roboty na poliach a pri zavlažovacích prácach. Takisto je tam dosť bohatých ľudí, ktorí radi zaplatia za nových otrokov. A tvoja vznešenosť bude od nich každoročne vyberať poriadne mastné dane. Ani šejkovia nebudú ukrátení, dostanú svoj podiel za otrokov teraz v zlate a striebre bez zbytočných starostí s takou masou otrokov.“ Vezír sa mierne uklonil svojmu sultánovi a spokojne sa usmieval. „Týmto ťa vymenúvam za správcu provincie Chorasan a poverujem ťa aby si všetko urobil tak ako si povedal.“ Keď sa šejkovia dozvedeli aké tučné sú ich podiely na koristi, ktorú si dovezú domov spokojne všetci vyšli zo stanu, pochvaľujúc sultánovu štedrosť a múdrosť vezíra, ktorý ich zbavil starostí s otrokmi. Mahmúd chytil vezíra pod pazuchu a zašepkal mu. „Pamätáš sa keď som ti sľúbil, že ak vyhráme túto vojnu, zasypem ťa zlatom a dám ti toľko otrokov, že ich ani nebudeš vedieť spočítať? Dnes to plním máš toľko otrokov, že ich tak ľahko nespočítaš a okrem vojnovej koristi si každý rok môžeš ponechať tretinu všetkých daní vybraných v Chorasane.“ „Ďakujem ti pane, nech ťa Alláh požehná a dá ti ešte dlhý život.“ Vezír sa šťastne spustil k sultánovým nohám ktoré s úprimným pocitom šťastia objímal pri myšlienke na to všetko bohatstvo a moc, ktoré mu práve teraz padli do lona.
Kapitola X.
V otroctve.
Z toho obrovského počtu odvlečených ľudí boli postupne oddeľované rôzne veľké skupiny otrokov podľa toho aké veľké a bohaté mesto bolo na trase ich pochodu. Bohaté mestá Chorasanu ako Tús, Nišapur, Herát, Gurgan, Rej pohltili tú masu otrokov ako vyschnutá zem pohltí poriadne výdatný lejak. Medzi tými poslednými, ktorí ešte stále putovali a pomaly sa vliekli k hradbám hlavného mesta Merv bol aj Charšan, ktorý sa zo zranenia zotavil natoľko, že už mohol niekoľko hodín denne kráčať popri unavenom somárikovi a vŕzgajúcej káre. Amir s Nity ho prijali ako syna, ktorého nikdy nemali. Laxmí sa sprvu hanbila s ním preriecť čo i len slovo no po čase si na neho zvykla aj na jeho občasné plamenné pohľady, ktorými jej nevedome vyjadroval cit, ktorý sa v ňom rodil. Medzi putujúcimi sa vytvárali priateľstvá, každá varna si vytvorila vlastnú skupinu, ktorá oddelene kráčala, jedla aj spala. Na túto skutočnosť Charšana upozornil aj Amir.“ Pane je pre nás veľká česť, že sme ťa mohli poznať ale nemal by si sa pridať k svojej varne?“ Charšan teraz vlastne bývalý kráľovský koniar Sámin s vďačnosťou v očiach položil Amirovi ruku na plece a úprimne vyjadril prianie zostať spolu s touto rodinou z varny Nedotknuteľných, ktorí mu zachránili život. Keby mu niekto pred mesiacom povedal, že bude spávať, jesť a žiť medzi týmito ľuďmi o ktorých si ostatné varny myslia, že ich poškvrní aj tieň týchto opovrhovaných ľudí, ktorý na nich dopadne, tak by ho označil za blázna. Dnes je to jeho každodenná skutočnosť, ktorá mu otvorila oči. Zistil, že títo biedni ľudia nie sú o nič horší ako všetci tí vznešení šľachtici oplývajúci bohatstvom. K Amirovi a Nity cítil nesmiernu vďačnosť za ktorú sa im chcel odvďačiť. Stiahol si z ruky masívny zlatý náramok z krku stiahol zlatú reťaz na ktorej boli osadené zuby tigra, ktorého zabil na poľovačke v Rančí ,ktorá mu vďaka Kohliho nástrahám mala byť osudnou. Amirovi pri týchto daroch od radosti zažiarili oči, no stačil jeden prísny pohľad Nity a Amir všetky dary odmietol. Nakoniec mu Charšan vnútil aspoň zlatý náramok nech zaň zoženie dostatok jedla na zvyšok cesty. Prezeral si reťaz obdivoval jemnú remeselnú prácu a pri tom spomínal na svojich bratov, ktorých už niet. Túto reťaz mu na pamiatku jeho hrdinstva daroval Dejdžand, keď mu ju osobne pripínal na krk povedal mu.“ Nech ti táto reťaz navždy pripomína, tvoju odvahu mladého tigra, ktorú si ja tvoj najstarší brat hlboko vážim. Stále buď taký odvážny, čestný a priamy ako teraz a nedaj sa zviesť zo svojej cesty.“ Potom ho objal a zašepkal mu. „Charšan teraz sa ti neprihováram ako maharádža ríše Kanaudž, teraz ti to hovorí tvoj brat. Viem, občas si môžeš myslieť, že som k tebe nespravodlivý a aj, keď to vždy tak nevyzerá ja ťa mám rád a vždy ťa budem mať rád ako brata, na to nikdy nezabudni.“ Charšanovi pri týchto spomienkach v žiare sliepňajúceho ohníka stekali po tvári slzy. Cítil sa tak zúfalo osamelý a bezmocný. Všetci ľudia, ktorých mal rád sú mŕtvi alebo nezvestní v diaľavách jeho pokorenej vlasti. Nevedel čo sa stalo s Viratom, Khánom, Amitabhom a ďalšími. Nakoniec nerád ale musel sa zmieriť s myšlienkou, že pravdepodobne sú všetci mŕtvi. Takmer nečujne si k nemu prisadla Laxmí zabalená do prikrývky. Charšan pohrúžený do spomienok si spočiatku nevšimol jej nečujné kroky s hanbou si rýchlo zotieral stopy sĺz.
