Taký krásny deň
Bol október, babie leto roku 1944. Rannou agátovou horou kráča mladý muž. Má tak okolo osemnásť rokov, vysoký, štíhly, mocný. Na ramene nesie suchý agát, vo voľnej ruke sekeru. Jeho tmavá pokožka a čierne kučery až po ramená prezrádzajú rómsky pôvod. Martin pochádza z osady na strednom Slovensku. Kamenná, tak ju volali, leží v doline, z každej strany majestát hôr . Blízko tečie horský potôčik s čistou, priezračnou vodou. Pozná v nej každé zákutie, každý koreň, odmala v nej s kamarátmi chytal pstruhy. Martin si cestou domov šťastne pospevuje. Včera bol najšťastnejší deň jeho života! Eva mu povedala áno. Eva je najkrajším dievčaťom v osade a na celom šírom okolí. Vlasy má čierne ako havranie krídla, veľké temné oči, že by sa v nich dalo utopiť, pleť počernú a takú jemnú, že jej na sluchách presvitajú modré žilky. Martin ju nežne ľúbi od detstva, no ona ho vždy odmietala. Až do včera… Po toľkých rokoch! Celá sa mu oddala a patrila iba jemu a on patril iba jej. Prisahali na nebo, že nikdy jeden druhého nezradia a budú sa ľúbiť naveky.
Ako sa Martin približoval k osade, zbadal že sa v nej tmolia vojaci. Rozoznal aj uniformy Hlinkovej gardy a zopár Nemcov. Asi prišli hľadať partizánov, pomyslel si. Teraz, po povstaní, sú ako besní psi. No u nás žiadnych nenájdu, uškrnul sa. Všetci sú už dávno v horách, s partizánmi. V osade zostali len starci, ženy s deťmi a zopár mladíkov. Veď aj Martin by bol šiel spolu s otcom a strýkom, no otec mu nakázal. Zostaneš doma a postaráš sa o rodinu, ak by sa mi niečo stalo. Mal pravdu, veď okrem Martina bolo doma ešte štvoro detí dve dievčatká, šesťročná Marka a štvorročná Anička a dvaja chlapci , desaťročný Janko a dvojročný Miško. Matka by sa o všetkých nedokázala postarať. Ale Martin sa vedel. Chodil na gazdovstvá, teraz bolo roboty dosť, chlapov doma málo, a tak vždy doniesol domov trocha jedla, aby neumreli od hladu.
Keď vošiel do osady, skôr ako sa stihol opýtať, čo sa stalo, namierili naňho Nemci samopaly a hneď začali čosi po nemecky. Nič nechápal, iba stál. Na to pribehol k nemu jeden z domácich gardistov a skríkol. Polož tú sekeru a ruky hore! Ahá, pomyslel si Martin. Tak oni sa boja starej sekerky. Nevdojak sa usmial, zhodil drevo a spustil sekeru do trávy. Zdvihol ruky, podišiel ku gardistovi. Čo sa stalo? Koho tu hľadáte? spýtal sa. Gardista, vysoký, tučný muž s malými prasacími očkami a červenou tvárou, sa naňho pozrel a už pokojne povedal. Nevypytuj sa a choď k ostatným.
Na chotári osady už stáli všetci. Muži, ženy, deti…. Tie kvílili v tom huriavku, až sa mu zdalo, že mu prasknú ušné bubienky. Stál tam aj krivý Jano, ktorému privalilo nohu v kameňolome, i jeho najlepší kamarát Karol, starý Mikloš… Vtom mu zrak spočinul na starom otcovi. Stál uprostred ostatných, vzpriamený, hrdý. Sivé vlasy a vrásky na vysokom čele zvýrazňovali jeho dôstojnosť. Podišiel k nemu a potichu sa spýtal. Čo tu chcú? Neviem, odpovedal starký. Možno nás berú na roboty, kopať zákopy.
Do Martina drgol gardista s prasacími očami. Hej, počuj, mladý, môžeš ísť, povedal. Choď k ženám a upokoj ich, veď ich berieme len na robotu, aj keď pre vás, všivavých Cigánov, je robota horšia ako smrť, zaškeril sa. Martinovi sa od zlosti nahrnula krv do spánkov, zabúšilo mu v nich, ale ovládol sa, vedel, že každé nesprávne slovo môže znamenať smrť. Pokojne prehovoril. Pán kapitán, vezmite mňa namiesto môjho starého otca… Starký ho ale rázne prerušil. Choď ta, kam ťa poslal pán kapitán! Gardistovi sa páčilo, že ho volajú kapitánom, pretože bol iba poručík a videl v tom dobré znamenie, že ho čoskoro povýšia. No, nehádajte sa, lebo pôjdete obaja, smradi, precedil. Nie, pane, pôjdem ja, pozrel naňho Martin. Som mladý, starý otec už nedokáže urobiť toľko, čo ja. On aj lepšie upokojí ženy i deti, na mňa tak nedajú, je náš vajda. Gardista si ich oboch chvíľu premeriaval a potom sa ozval: Tak… Choď teda, starý a upokoj ich, lebo zapálime celú osadu. Rozumieš? Zrazu nečakane pristúpil k starému otcovi a zreval. A kde sú všetci muži, čo? Starký sa nadýchol a pokojne odpovedal: Všetci muži stoja pred vami, pane. Gardista zreval. Chceš mi povedať, že týchto pár chlapov má toľko žien a detí? Pristúpil k starému otcovi, schytil ho pod krk a rovno do tváre mu zasyčal. Si myslíš, že som sprostý?! Zahnal sa a udrel starca, až mu rozbil pery. Martin zaťal zuby a pomohol starému otcovi vstať. Gardista reval ďalej: No veď teraz už na tom nezáleží, viem, že sú všetci partizáni! Ale, my ich všetkých pochytáme a obesíme! Všetky tieto stromy okolo budú obvešané vašimi skurvysynmi! Pred nami sa neskryjú, zbytočne ušli do hory, my im ukážeme povstanie! Odchod! Zareval smerom na svojich vojakov a kývol hlavou, aby ich všetkých brali.
Ako sa pohýnali, vybehla z hlúčika plačúcich žien Eva a hodila sa Martinovi okolo krku. Kde ťa vedú, Martinko môj! Zavzlykala a bozkami mu pokryla celú tvár. Dvaja vojaci ju schytili a odsotili. Neboj sa, kričal Martin. Ja sa vrátim, uvidíš, za pár dní som doma!. Vtom pocítil štuchnutie hlavňou samopalu a začul: Hýb sa, Cigáň! Bolesť mu preletela celým telom. Ale niečia ruka ho ťahala ďalej. Bol to Karol. Poď, šepol. Veď sa o pár dní vrátime.
Ešte raz sa obzrel. Videl hlúčik žien a detí, ktoré chlácholil jeho starý otec. Videl matku, ako objíma plačúcu Evu. Napriek všetkému sa mu v duši rozlial dobrý pocit. Tak, mama už prijala Evu do rodiny, pomyslel si a nevdojak mu stislo srdce žiaľom, keď mu mysľou preletelo, že by sa už sem možno nikdy nemal vrátiť…
Naložili ich do nákladného auta pokrytého celtou, dozadu posadili dvoch gardistov a vyrazili. Všetci mlčali. Prvý prehovoril starý Mikloš, muž po šesťdesiatke, s výraznou plešinou na malej hlave. Pod orlím nosom sa mu siveli malé fúziky. Nebojte sa, chlapi, nič sa nám nestane. Keď budeme počúvať a robiť, čo nám prikážu, o pár dní, keď dokončíme robotu, nás pošlú domov. Veď aj fašisti sú ľuďa. Asi to tak bude, ozval sa Karol. Aj ja dúfam, zapojil sa krivý Jano. Počul som, pokračoval, že v Hriňovej obesili štyroch Rómov, ktorí nemali s partizánmi nič spoločné… Všetko mladí chlapci. Nechali ich tam visieť tri dni až potom ich farár uprosil, aby ich mohli pochovať. Zmĺkli. Premýšľali, či ich môže čakať podobný osud… Keby nás chceli zabiť, urobili by to už v dedine, ozval sa Martin. Máš pravdu, prikývol starý Mikloš. Máš pravdu, veď by nás zbytočne nenavážali, zopakoval. Ideme na roboty! Tak to bude. Nemáme sa čoho báť, dôrazne zopakoval Martin a zahľadel sa na chlapov.
Blížili sa k dedine, keď auto spomalilo a napokon zastalo. Od dediny viedli Nemci troch mužov. Jedného z nich podopierali, bol zranený, mal prestrelenú ľavú nohu. Pribehli aj gardisti. Posuňte sa, dozadu, budete mať spoločnosť, zakričali. Prvého naložili zraneného. Ďalší dvaja naskočili. Ranený sa im prihovoril. Nazdar, chlapci, a vás kde chytili? Nás? spýtavo sa naňho pozrel Martin. Nás zobrali z osady. Ideme na roboty, dopovedal. Tak to nám asi idete kopať hrob, pokúsil sa o úsmev ranený. Stíchli. Pochopili, že zrejme hovorí pravdu. Dvaja, čo prišli s raneným, mu roztrhli nohavicu a obviazali ranu košeľou. Muselo to dosť bolieť, no nevydal ani hláska. Martinovi to nedalo a nesmelo sa opýtal. Odkiaľ sú tí muži? To sú Francúzi, odpovedal ranený. Tento tu je Paul, ukázal na staršieho, okolo štyridsiatky, a toto Pier, kývol hlavou na mladšieho. Podali si ruky. No, a ja som Štefan, povedal ranený. Predstavili sa i Karol, Mikloš a krivý Jano.
A čo tu robia Francúzi? Spýtal sa Karol. Čo asi? Bojujú proti fašistom, povedal Štefan. A čo nebojujú doma, vo Francúzsku? Nedal sa Karol. Proti fašistom treba bojovať všade, pozrel naňho Štefan. Sme interbrigadisti. Proti fašistom bojujeme už od roku 1936, dodal. Spoznali sme sa v Španielsku, v horách Guadarami, bojovali sme o Madrid. A teraz bojujeme tu. Keď, nás v tridsiatomôsmom odvolali zo Španielska, boli sme v internačnom tábore vo Francúzsku, ale ušli sme. A keď Francúzsko prehralo vojnu, rozhodol som sa, že pôjdem bojovať domov. A títo tu, kamaráti, si povedali, že mi pôjdu pomôcť… Štefan sa usmial. No ale, už sme dobojovali, osem rokov sme to ťahali spolu. Z našej brigády, Parížska komúna sa volala, sme zostali len my. Zmĺkol. Len tí traja si niečo hovorili v tom ich cudzom jazyku.
Po hodine jazdy auto zastavilo. Vojaci im prikázali vystúpiť. Vôkol sa rozprestierala široká pláň obklopená lesmi. N nej stálo niekoľko hlúčikov ľudí, tak zo niekoľko desiatok. Martin sa obzrel. Ďalšie auto privážalo nových. Zaklonil hlavu. Poludnie, obloha blankytne modrá, bez jediného mráčika, slnko krásne hrialo. Trocha pretiahli stŕpnuté telá, ale nepokoj ich neopustil Čakali, kedy ich zavolajú a povedia, čo budú robiť. Určite budú kopať hroby, striaslo Martina. Nuž, ale čo sa dá robiť, urobím všetko, čo povedia, len nech sa čím skôr vrátim domov, pomyslel si.
Rómov z Kamennej prekvapilo, keď ich spolu s interbrigadistami doviedli k ľudom stojacim na lúke. Prečo nás už nevolajú do roboty? Ozval sa Karol. V hlase sa mu zachvel strach.
Vtom sa preťal vzduch ostrý zvuk streľby. Prichádzal spoza stromov. Martin sa obzrel za zvukom a pomedzi riedke stromy zočil dlhú jamu, do ktorej padlo naraz zo dvadsať ľudí. Keď popravení padali, uvidel tých, ktorí to spravili. Boli tam Nemci aj gardisti. Videl ich zúrivé, opité tváre, v ktorých sa zračila nenávisť. Nedívaj sa na to, chlapče, posmelil ho interbrigadista. Neboj sa, vás oni potrebujú, aby ste nás zahrabali.
Keď došli na stred lúky, Martin rozoznal medzi ľuďmi slovenských i ruských partizánov. Nikdy ich predtým nevidel, no teraz naisto vedel, že sú to oni. Zrazu sa mu takmer podlomili kolená, vzadu, za chlapmi, stáli aj ženy a deti. Idú strieľať ženy a deti?! Chytil sa za hlavu. To nemôžu, to nie! Veď sú celkom nevinní. To sú Židia, ktorých ešte nestihli vyviezť do koncentrákov, odvetil interbrigadista.
Zabijú aj nás, uvidíte. Ozval sa Karol cudzím hlasom. Martin naňho pozrel a videl, že je bledý ako stena. Ústa mal celkom osinuté, ledva nimi hýbal. To nie, to nemôžu! Ozval sa krivý Jano. Veď my nie sme ani partizáni, ani Židia. A či môžu? Pozrel na nich zmätene krivý Jano. Čo bude s mojimi deťmi a so ženou? Zavzlykal, akoby čakal od niektorého z nich pomoc. Ozval sa len Miklóš. Povedal, čo už aj ostatní začali chápať. Sme Cigáni, a to im stačí. Fašisti najviac nenávidia Židov, partizánov a Cigáňov. Našich chlapov doma nenašli, tak zastrelia nás.
Tu sa priblížili fašisti, sotili do hlúčika ďalších a odvádzali ich pomedzi stromy k jame. Martin videl, ako títo muži umierali. Bez jediného slova, bez slzy, bez vzdychu. Videl židovské matky, ktoré prosili, aby zastrelili najprv ich, len aby boli ušetrené pohľadu na smrť vlastných detí. Počul nárek detí a ich volanie na rodičov. Mal pocit, že sa zblázni. Počul šialený tlkot svojho srdca a hrdlo mu zovrelo niečo, čo ešte nikdy nepocítil. Tak prichádza smrť, pomyslel si. Modlil sa. Zavrel oči, modlil sa, aby to nebola pravda, aby to bol len strašný sen, z ktorého sa prebudí. No otvoril oči, a stále stál na tom strašnom mieste, na voňavej lúke, pod blankytným nebom a nádherne jasným slnkom. Pozrel sa na svojich druhov. Karol šalel od strachu, čosi nezrozumiteľné bľabotal. Martin mu stisol silno rameno. Čo je s tebou, Karol! Zatriasol ním. Modlím sa, Martin, modlím sa za tie ženy a deti, modlím sa aj za nás, aby nám pánboh odpustil a prijal nás do svojho večného kráľovstva, šepkal Karol.
Martin sa obzrel. Starý Mikloš so sklonenou hlavou mlčky fajčil. Krivý Jano nariekal a ustavične opakoval: Čo bude s mojimi deťmi. Až teraz si Martin jasne uvedomil, že už nikdy neuvidí svoju Evu, ani svoju matku, otca, ani bratov a sestry. Toto poznanie ho zasiahlo jasným úderom vnútorného svetla. Už nikdy! Už nikdy nebude chytať pstruhy vo svojom potoku, nikdy sa neprejde po hore, v ktorej pozná každú skalu a strom. Už nepobozká Evu! Prečo, božemôj, prečo smel prežiť iba jedinú noc so ženou, ktorú miloval! Veď on s ňou chcel prežiť celý život! Jeho šťastie trvalo len deň. Prečo nie päťdesiat? Prečo nie šesťdesiat dní, rokov? Prečo, bože, prečo? Mysľou mu leteli jasné, ostré, bolestné myšlienky, pocítil, že po tvári mu stekajú slzy.
Znova prišli a vzali ďalších. Už zobrali aj dvoch z ich skupiny. Tých Francúzov. Keď sa dvíhal aj ranený interbrigadista, gardista doňho kopol. Ty zdochneš s Cigáňmi, to bude pre teba najlepšia spoločnosť! Štefan mu odpovedal niečo po francúzsky, pohľad naznačoval, že niečo poriadne šťavnaté. Objal Francúzov.
Vtedy sa ozval starý Mikloš. Pane, oslovil gardistu veď ste povedali, že nás beriete na robotu. Žiadna robota! Všetci zdochnete. Aj z vašej dediny išli k partizánom, či nie? Odpovedal gardista. Vtom vyskočil krivý Jano a hodil sa mu k nohám Ja nie som partizán! Ja nie! Pozrite, veď som kalika, to jeho rodina, jeho otec, aj tuto toho, ukazoval na Karola a Martina. Aj tohto starého syn, tí išli k partizánom! Ale z mojej rodiny nikto, mňa pustite! Plakal, kričal a váľal sa po zemi krivý Jano. Objal gardistovi čižmy. Ten sa na chvíľu na nich zahľadel, akoby chcel vidieť, čo na Janove slová oni. Potom sa rozkročil a pomaly sa sklonil k Janovi. Ja som vedel, že vaši išli k partizánom a ty si mi to teraz iba potvrdil. Zradil si ich. Ale to ti nepomôže, zdochneš s nimi. Zostal chvíľu sklonený nad Janom a potom ho silno kopol do hlavy. A prečo? Pretože si špinavý Cigáň, povedal dôrazne gardista a vzpriamil sa. Tieto slová už adresoval všetkým.
Na krivého Jana sa obzrel interbrigadista. Keby som mal zbraň, vpálim ti guľku do hlavy, zradca, povedal. Krivý Jano sa odtiahol a zostal plačúc ležať na zemi. Martin sa to zdalo čudné, ale necítil k nemu nenávisť. Bolo mu o ľúto. Najradšej by som ho zaškrtil, preriekol priškrteným hlasom Karol. Jeho bledosť sa mu zrazu z tváre stratila a zlovestne zachmúril čierne obočie. Nechajte ho, má doma ženu a deti, povedal ticho starý Mikloš. A my nemáme? Nemáme doma ľudí, ktorých milujeme? Vybuchol Karol.. Čoho má najviac, to je strach. A strach robí s ľuďmi veľké veci. Z niekoho hrdinu, z niekoho zradcu. Ide len o to, či strach ovládne teba, alebo ty ovládneš strach, povedal interbrigadista a zahľadel sa na Karola. Všetci upierali oči na interbrigadistu. Vedeli, že hovorí pravdu.
Vive la liberté! začuli výkrik. Hneď po ňom salvu výstrelov. Vive la liberté. Ticho zopakoval interbrigadista a obrátil hlavu medzi stromy, k hrobu, do ktorého dopadli telá jeho francúzskych druhov. Čo to znamená? Spýtal sa Martin. Nech žije sloboda, povedal Štefan.
A čo je to sloboda, vieš? Pozrel naňho ostro Karol. Odpoviem ti, prikývol Štefan. Sloboda je, keď máš prácu, za ktorú dostaneš slušnú mzdu, keď máš také isté práva ako ostatní. Vtedy, keď je jedno či si Žid, alebo Cigán, alebo Nemec. Keď, máš kde bývať a keď nehladuješ., keď máš lieky pre svoju chorú matku V očiach sa mu zaleskli slzy. A čo je pre teba sloboda, chlapče, nečakane sa obrátil na Martina. Sloboda? Zopakoval Martin. Nie, ešte o tom nikdy nerozmýšľal. Sloboda je pocit, keď ležíš na rozkvitnutej lúke, cítiš jej všetky vône, cítiš jej zelenú dušu, a keď vedľa teba leží dievča, ktoré ľúbiš a keď zrazu celý svet niekam zmizol a vám je dobre, tak dobre, že si želáte, aby tá chvíľa trvala naveky, povedal pomaly Martin a stíchol. No v duchu počul, ako hovorí ďalej a myšlienkami sprevádza svoje slová. Sloboda je horský potôčik, rýchlo tečúca voda, ktorá ti žblnká okolo členkov a lýtok, keď sa skláňaš za rybami, sloboda je vodná tíšina, v ktorej plávaš nahý, sloboda je oheň, okolo ktorého sedíte a sušíte si mokré vlasy a jete pečené pstruhy. Sloboda je, keď sedíš za stolom s celou rodinou a matka položí naň čerstvo upečený chlieb a ty cítiš jeho vôňu a vieš, že tak vonia domov. Si správny chlapík, ozval sa interbrigadista. A vieš, že v Španielsku bojovali Cigáni spolu s nami? Na strane republiky. Povedal a pozrel aj na ostatných. Rómovia. Rómovia s vami bojovali, opravil ho Martin. Prepáč, nevedel som, že si hovoríte Rómovia. Čo to vlastne znamená? Spýtal sa Štefan. Vo vašej reči to znamená ľudia, povedal Martin. V Španielsku si hovoria gitanos a rozprávajú sa len po španielsky, povedal Štefan A to prečo? Zabudli svoju reč? Spýtal sa Karol.
Vôkol všetko stíchlo. Fašisti popíjali, aby si dodali guráž. A kde to vlastne sme? Poobzeral sa starý Mikloš. Kremnička, tak sa volá toto miesto, odpovedal mu partizán, ktorý stál tesne za ním. Nepoznám, odvetil Mikloš a znova si zapálil.
Martin si znova uvedomil, aký je krásny deň. Slnko bolo vysoko, vial teplý vánok. Privrel oči a vdýchol čistý horský vzduch, ktorý mu vnikal medzi kučery. Keby nebolo tej hrôzy, tých mŕtvych a tých, čo spolu s ním čakali na smrť, pripadal by si ako doma, vo svojich horách. Cez prižmúrené viečka zbadal, ako sa k nim znova blíži gardista aj s dvoma Nemcami. No, cigáni, aj ty, marxista, ste na rade, ozval sa gardista. Veď, príde rad aj na teba, fašista, odvetil interbrigadista. A to už čoskoro, uvidíš! Potom si spomeň na mňa, dodal a zasmial sa mu do tváre. Gardista očervenel a na čele mu navrela hrubá žila. Berte ich! Skríkol na vojakov.
Martin pocítil, ako mu znova zovrelo hrdlo. Srdce mu búšilo až kdesi v hlave, všetko v ňom i vonku hučalo, podlomili sa mu nohy. Pocítil čiesi teplé dlane. Začul hlas interbrigadistu. Neurob im tú radosť. Umrieme ako muži, dodal a ešte pevnejšie ho podoprel. Martin znova jasne videl svet okolo seba. Videl ako sa krivý Jano vzpiera, ako ho vlečú a on plače, kvíli, prosí, žobroní o život, zaprisaháva ich, preklína. Videl, ako mu povolili nohy i mechúr. Fašisti sa mu hlasno rehotali. Pohli sa k nemu starý Mikloš i Karol. Zodvihli Jana a dohovárali mu. Keď už musíme umrieť, aspoň si nerob hanbu, pozri ako sa smejú. Chceš, aby sa posmievali tvojím deťom, že ich otec bol zbabelec? Keď počul krivý Jano o deťoch, zdvihol sa a bez slova sa pohol. Kráčal. Karol sa hlasno modlil. Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje… Martin šiel s interbrigadistom, vzájomne sa podopierali.
Z jamy stúpal pach krvi. Martinovi sa zdvihol žalúdok. Silno stisol ruky mužov vedľa seba. Z jednej strany držal ruku Karola, z druhej Štefana. Počul, ako sa mu prihovára. Aj keď umrieme, budeme žiť ďalej v našich deťoch, súrodencoch a priateľoch. Martin si spomenul na Evu. Na jej milú tvár, na vlasy, ktoré tak omamne voňali. Možno, že z ich krásneho včerajšieho milovania vzíde jeho dieťa. Celý sa upol na túto myšlienku. Bože, prosím ťa, daj, nech môj rod nevyhynie, verím v teba a viem, že o chvíľu predstúpim pred tvoju tvár, prosím, pane, vyslyš ma…
Z diaľky k nemu doľahol hlas interbrigadistu. Máš rád slobodu, rovnako ako ja, umrieme teda so slovami, nech žije sloboda. Pamätáš sa ešte, čo na slová mojich francúzskych bratov? Vive la liberté, ticho odpovedal Martin.
Obrátil sa na Karola a zahľadel sa mu do tváre, akoby ju nikdy v živote nevidel, akoby si ju chcel navždy zapamätať. Objal ho. Mal som ťa rád ako brata, povedal. Ja teba tiež, počul Karola. Zbohom, ujo Mikloš, zvolal na starého Mikloša. Zbohom, Martinko, usmial sa ten naňho a dodal. Alebo radšej dovidenia v nebi. Zbohom, Jano, zvolal na krivého Jana, ale ten neodpovedal, len tupo hľadel do diaľky. Pozrel sa odhodlane na interbrigadistu. Neplač, chlapče, povedal mu. Lepšie umrieť postojačky, ako žiť na kolenách. Na chvíľu si mi pripomenul môjho syna, ktorého som nechal samého s matkou. Mám ťa rád, Martin. Martin nemohol odpovedať, veľká hrča mu navrela v hrdle. Po chvíli ťažko preriekol. Mohli sme byť dobrí priatelia. My sme dobrí priatelia, prerušil ho interbrigadista.
Začul povel. Poslednýkrát zdvihol hlavu, poslednýkrát videl tvár svojho nového priateľa, poslednýkrát pomyslel na matku, otca, bratov, sestry, celú osadu a na svoju milovanú Evu. Potom počul. Namieriť! A vtedy mu interbrigadista silno stisol ruku a obaja súčasne vykríkli. Vive la liberté!
O deväť mesiacov neskôr sa v Kamennej ozýval detský plač. Eve sa narodil syn. Dala mu meno Martin, po otcovi. Jeho dedo ho vzal do náručia a vyšiel s ním von. Zodvihol ho k nebu a zvolal. Hľa, Martin, tvoj syn!
Braňo Oláh – 2005.
