Premena.

 „Tak takéto obchody je radosť uzatvárať! Ďalšia štátna zákazka. Ako to do čerta robíš? Som rád, že sa ti darí, tvoja firma je široko ďaleko najprosperujúcejšia, konkurencia môže len bezmocne škrípať zubami,“ advokát Justín Lex so širokým úsmevom pozerá na svojho priateľa Jána Šťastného. Sedia v luxusnej reštaurácii a popíjajú francúzsky koňak, samozrejme, pri najlepšom stole, pri okne. Vždy je rezervovaný pre najbohatšieho podnikateľa v kraji Jána Šťastného. Napokon, veď aj patrí medzi tých schopnejších, ktorí sa hneď po revolúcii neostýchali použiť dlhé a poriadne ostré lakte, aby chytili svoje šťastie za pačesy. Dnes jeho firma Mercator uzavrela ďalší výhodne „tučný“ obchod, a tak to so svojím právnikom išli poriadne osláviť. Ján sa zahľadel z okna. Večer ako vystrihnutý zo zimnej pohľadnice, vonku husto sneží, bezvetrie, pouličné lampy osvetľujú veľké, husté vločky. Oproti, pred krásne zasneženým kostolom, stoja rómske deti a čakajú na koniec bohoslužby, aby si vyžobrali nejaké peniaze, na ktoré netrpezlivo čakajú ich rodičia, skrytí v susednej uličke.
„Vidíš to Justín? Tie Cigánčence nehanebne obťažujú slušných ľudí. Ja by som im dal!“ so zlosťou, ktorá spolu s vypitým koňakom vliala Jánovi do tváre brunátnu červeň, hrozil smerom k žobrajúcim deťom. „Ale Janko, nebuď taký, veď sú to len deti. Nevidíš, aké sú to biedne stvorenia?“ snažil sa Justín upokojiť priateľa. No neveľmi sa mu to darilo. „Nemuseli by takto žiť, keby išli ich rodičia robiť, ale kdeže, Cigáni sa roboty boja ako čert kríža! Len čakajú, čo dostanú zadarmo. Oni sú už také čertovo plemeno, veď sa pozri na tie ich začmudené ksichty, aj smrdia, ako keby práve vyšli z pekla,“ pozrel sa Ján pohŕdavo, s kyslým výrazom na rómske deti tmoliace sa s vystretými rúčkami medzi ľuďmi vychádzajúcimi z kostola.
„Ale veď oni za to nemôžu…“ začal Justín. „Nemôžu? Hlúposť, oni za to môžu! Keby neboli leniví, mohli by žiť inak. Ja ti t u pred Bohom prisahám, že keby som sa zajtra prebudil ako Cigáň, za jeden deň si nájdem prácu, bývanie a do troch mesiacov by som mal vlastnú firmu!“ Zlostne a prudko dýchal Ján, upierajúc zrak na svojho priateľa. „Vykašli sa na nejakých Cigáňov, rob to ako ja, nevšímaj si ich. No tak, vypime si! Na ďalšie úspechy!“ Obaja zdvihli svoje poháre a mocne si štrngli.
„Dáme si ešte?“ dobrosrdečne sa zaškeril na kamaráta Justín. „Ale zmeňme lokál, dnes je tu akosi mŕtvo,“ hodil Ján na stôl zopár bankoviek a vstal. Vyšli von. Na alkoholom rozpálené tváre im dopadali veľké snehové vločky. Príjemne chladili. Z reštaurácie stačilo prejsť krížom cez námestie, pri kostole zahnúť vľavo a boli pri miestnom bare, a tak autá nechali zaparkované. Prechádzali námestím, sneh vržďal pod nohami, všade navôkol žiarila vianočná výzdoba, pred kostolom svietil bohato ozdobený vianočný stromček a pod ním veľký betlehem. Justín a Ján mlčali. Vychutnávali zimnú idylku.
Do cesty im vošiel útly starček v starom, pozošívanom kožúšku. „Pomôžte úbohému chudákovi“, vystrel pred nich malú, zvráskavenú ruku. „Prac sa mi z očí, ty darebák“, okríkol ho Ján. Justín si rozopäl svoj drahý kabát, hľadajúc peňaženku. „Nič mu nedávaj, nebudeme podporovať týchto špinavých parazitov,“ zachytil Justínovu ruku Ján. Starček sa pozrel do Jánovej nazlostenej tváre. „Nerobíš dobre, synak, takto sa správať k chudobným a slabým, ktorí nemali toľko šťastia ako ty,“ povedal starček a napriek Jánovmu hnevu sa na neho usmieval. Z jeho tmavej, vráskami zbrázdenej tváre, hľadeli žiarivé tyrkysové oči. Akoby Jánovi prepaľovali dušu. „Zmizni, lebo uvidíš,“ zahrozil sa mu Ján päsťou. „Boh sa na teba díva, nezabudni,“ začul starčekov hlas. Vo chvíli im zmizol v prítmí kostola.

„Ó, Bože, ale ma bolí hlava, včera sme to s Justínom museli poriadne prehnať…“ Jánovi trešťalo v hlave a v ústach mal sucho. Zrazu sa jeho tela dotklo niečo malé a teplé. Na tvári zacítil detské rúčky ťahajúceho ho za nos. “Dade, ušti! (Otec, vstávaj!)“ ozval sa tenký detský hlások. S výkrikom hrôzy sa prebudil! Ale pri ňom aj tak sedelo malé dievčatko s hustými kučeravými vláskami, tmavou pleťou a očami žiariacimi ako malé čierne uhlíky. „Bože môj, kde som to, ako som sa sem dostal?“ Ján sa v panike obzeral okolo seba. Videl, že leží v posteli spolu s ďalšími tromi deťmi, v malej izbe, ktorá zrejme slúžila zároveň ako kuchyňa. Pri sporáku videl prikladať do ohňa ženu v stredných rokoch. Dlhé čierne vlasy mala zviazané do vrkoča. Na jej tmavej tvári sa už podpísal čas a vryl do nej už niekoľko vrások. „Ma ker vika! So kames?“ (Nekrič! Čo chceš?) obrátila sa naňho žena. „Hovorte so mnou po slovensky, ja tej vašej hatlanine nerozumiem. Ako som sa sem dostal? Vy ste ma uniesli? Dám vám peniaze, len ma odtiaľto pusťte!“ hystericky kričal na ženu Ján, teraz už sediaci na peľasti postele a hľadajúci si svoje šaty. „Ó, Devla, mro rom diliňiľa,“ (Ó, Bože, môj muž sa zbláznil“) vykríkla žena, nechápavo hľadiac na svojho muža.
„Už som ti povedal, hovor so mnou po slovensky! Kde mám šaty? Idem odtiaľto preč. Ak mi nebudete robiť problémy, bohato sa vám odmením! Ja som Ján Šťastný, určite ste o mne počuli!“ Ján sa uprene pozeral na túto cudziu ženu a ustrašené deti. Ale žena sa začala hlasno smiať. „Dežo, ty si sa asi naozaj zbláznil. Po dvoch rokoch sa mi vrátiš domov ako dilino,“ spľasla rukami a podíduc k nemu, zobrala ho za ruku a priviedla k starému puknutému zrkadlu. Zočil v ňom obraz štyridsiatnika s hustými kučeravými vlasmi, tmavou pleťou, trochu špicatým nosom, pod ktorým mal husté, čierne fúzy popretkávané sivými nitkami blížiacej sa staroby. Ako šialený si šúchal asi týždňové, rovnako prešedivelé strnisko, neveriaco si ohmatával tvár a skúšal si zotrieť z tváre tú nepríjemnú, tmavú farbu. Od zúfalstva si začal trhať husté čierne vlasy, padol na starú stoličku a zlostne vzlykal: „To nie je možné. Ako sa to mohlo stať? Ja som Ján Šťastný, najbohatší muž v kraji!“
„Muž môj, preber sa. Ty si Dežo Horváth, ja som tvoja žena Klára a toto sú naše deti.“ Z postele sa na neho pozerali tri tmavé hlávky. „Už si spomínaš? Pred dvoma rokmi si odišiel do Čiech za robotou, odvtedy sme o tebe nepočuli, už sme ťa aj oplakali… Včera si sa opitý vrátil domov a ja som od šťastia celú noc prebdela,“ Klára ho jemne hladkala po hlave.
„Dajte mi pokoj! Vráťte mi šaty, nech môžem odtiaľto odísť domov!“ rozkričal sa na Kláru. Tá zlovestne stiahla husté obočie. „Len včera si sa vrátil a už zase chceš odísť? Tak si choď! Choď si tam, kde si bol doteraz, my ťa nepotrebujeme!“ Priskočila k starej, rozheganej skrini vybrala z nej šaty a hádzala ich do svojho muža. „Vypadni odtiaľto a už sa sem nevracaj, lebo uvidíš!“ S týmito slovami ho vyhodila z chatrče.

Rýchlo na seba navliekol staré, ošúchané nohavice, košeľu i vetrovku, ktorá už zažila veľmi veľa zím. Topánky boli deravé, no on na nič nedbal, potreboval sa len čo najskôr dostať do mesta. Rýchlo, takmer behom opúšťal rómsku osadu s jej polorozapadnutými chatrčami, kde sa v úzkych uličkách motali svorky psov, ktoré patria všetkým a nikomu. Konečne sa dostal pred svoj dom! Celou cestou rozmýšľal nad obrazom, ktorý videl v zrkadle a pri tej spomienke mu vždy znova prebehol po chrbte nepríjemný mráz.
Jeho vila stála v najhonosnejšej, takzvanej milionárskej štvrti. Pristúpil k bráne, ale nikde vo vreckách nenašiel kľúče, preto zazvonil. K bráne prišiel pracovník bezpečnostnej služby. „Čo tu chceš!? Ihneď vypadni!“ oboril sa naňho. „Ako sa to so mnou rozprávaš, ty debil?“ rozkričal sa na svojho zamestnanca. „Oddnes tu nerobíš! Okamžite ma pusť domov, som majiteľ tohto domu Ján Šťastný!“
„Tak ty si nedáš povedať, ty Cigáň špinavý, bláznivý!“ strážnik otvoril bránu, chytil Jána pod krk. „Myslíš si, že neviem, čo máš za lubom? Prišiel si si to tu obzrieť, aby si sa sem mohol vrátiť a kradnúť aj s kumpánmi! Veď ja ti ukážem!“ A stačilo niekoľko dobre mierených úderov a Ján ležal na zemi. Niekoľko kopancov ho však z nej rýchlo zodvihlo a on sa ozlomkrky rozbehol, aby neutŕžil ešte viac. „Ak sa tu ešte raz ukážeš, pustím na teba psov!“ kričal za ním strážnik, červený od zúrivosti.
Ján si s krvácajúcim nosom, zadychčaný a spotený, sadol na zasneženú lavičku v parku. Na krk a nos si prikladal sneh, aby zastavil krvácanie. „Ako sa to všetko mohlo stať? Prečo ma všetci pokladajú za Cigáňa? Prečo som sa prebudil v cigánskej chatrči?“ horúčkovito premýšľal. Začala mu byť zima a po raňajšej túre z cigánskej osady do mesta a úteku od svojho vlastného domu, ho začal trápiť aj veľký smäd. Pozeral sa na sneh, ktorým ho chcel uhasiť, avšak stopy venčiacich psov všade naokolo, ho od toho odradili.
„Čo by som dal za šálku horúcej kávy,“ rozmýšľal. Pohrúžený do predstavy rozvoniavajúcej kávy si ani nevšimol, že si k nemu niekto prisadol. Obzrel sa a uvidel pri sebe starčeka zo včerajška. „Tak čo, Ján, ako sa ti páči tvoj nový život?“ usmial sa starček.
„Ako to, že ma poznáš?“ prekvapene vykríkol Ján. „Ty vieš, že som Ján Šťastný?“ jasal. Musíš ísť so mnou a všetkým to povedať,“ vyskočil z lavičky a ťahal starčeka za rukáv. „Len sa tak neponáhľaj,“ pokojne pokračoval starček. „Vieš, čo som ti včera povedal… Boh sa na teba díva a vypočul tvoje slová, len si na ne spomeň.“
Ján si začal spomínať. „Včera som prisahal, že keby som sa prebudil ako Cigáň, za jeden deň si nájdem prácu… Že by mi Boh pripravil túto skúšku? Dobre, Bože, prijímam tvoju výzvu, ja ti dokážem, že som nehovoril do vetra!“ A hroziac rukou nebu vstal, odhodlaný naplniť svoje včerajšie slová. Aj starček vstal z lavičky. „Tu máš, synak, choď si kúpiť šálku horúcej kávy,“ vtisol mu do ruky dvadsaťkorunáčku a zmizol za stromom ako prízrak.
Ján sa vybral do svojej obľúbenej reštaurácie. Vôňa čerstvej kávy ho priam dráždila, sadol si za stôl a zamával na čašníka. Pristúpil k nemu dobre známy mladík, ktorý sa vždy tešil na jeho tučné prepitné. „Prines mi šálku kávy,“ unavene povedal. „Ja ti dám kávu! Okamžite stadiaľto vypadni, my tu Cigáňov neobsluhujeme, sem chodia len slušní ľudia,“ zlostne na neho zasipel čašník.
Ján sa nezmohol ani na slovo. Mlčky vyšiel z reštaurácie a opäť si bolestne uvedomil, kým vlastne je. Poníženie, ktoré zažil, ho takmer fyzicky bolelo. Poučený novou skúsenosťou si kávu radšej kúpil v automate a pomalými dúškami vychutnával jej chuť i pocit tepla, ktorý sa príjemne rozlieval po jeho vnútri. Nabral nových síl. „Nesmiem sa nechať znechutiť. Ja to dokážem, nájdem si prácu a všetko bude OK,“ posmeľoval sa.
Ako prvú si vybral vlastnú firmu Mercator. Vo vstupnej hale ho s kyslým výrazom prijala sekretárka Molnárová a s odporom si prezerala jeho chatrné oblečenie. „Dobrý deň, chcel by som sa spýtať, či nemáte nejaké voľné miesta?“ povedal. „Nemáme,“ odvrkla a ďalej predstierala, že niečo dôležité hľadá v papieroch. „Ale Magduška, predsa dobre viete, že potrebujeme dvoch pracovníkov do skladu,“ prihovoril sa milo.
„Čo si to dovoľujete?! Aká som vám ja Magduška! Ihneď opustite tieto priestory, ináč zavolám políciu,“ kričala na neho bledá sekretárka. „Ale prečo na mňa kričíte? Ja viem, že máte voľné miesta! Keby si vedela, kto som, tak sa inak správaš, ale raz ti to spočítam,“ kričal teraz už aj Ján. Sekretárka výhražne zodvihla telefón. Ján ako zbitý pes vyšiel z tepla svojej firmy do treskúceho mrazu.
Tuhšie si pritiahol chatrnú vetrovku a vybral sa do ďalšej firmy. No všade pochodil rovnako, prácu pre neho nemajú a ani nebudú mať… Je už neskoré popoludnie a Ján znovu sedí na lavičke v ľudoprázdnom parku a láme si hlavu, čo ďalej. – Nech pôjdem za kýmkoľvek, nikto ma nespozná. Teraz som Dežo Horváth a nie Ján Šťastný… Ako si zarobím na jedlo a nocľah… – dumal. V žalúdku mu hrozne zaškvrčalo, pocítil ohromný živočíšny hlad. – Idem do nejakého supermarketu! Ponúknem sa, že za jedlo im vynesiem smetie, alebo umyjem podlahy. Svoje jedlo si čestne odpracujem, – rozhodol sa.
Takto sa povzbudzujúc, vybral sa na druhý koniec mesta, do supermarketu. Pred ním postávalo niekoľko bezdomovcov a žobralo od ľudí drobné. Medzi nimi spoznal aj tie včerajšie deti. Nikto si ho nevšímal. Vošiel do vysvieteného veľkoobchodu, pristavil najbližšieho pracovníka a predniesol mu svoju čestnú žiadosť, že si chce u nich zarobiť na jedlo. Netrvalo ani desať sekúnd a už sa váľal vonku na dlažbe, kam ho „jemne“ vyprevadili silné ruky strážnikov.
Pribehli k nemu deti a pomohli mu vstať: „Nič sa vám nestalo, ujo?“
„Nie, dajte mi pokoj,“ zlostne sa čistil Ján a ani nepozrúc na deti, odišiel smerom k autobusovej zastávke. Sťažka si sadol na lavičku. Ani nezbadal, že ju má zrazu celú len pre seba. Nevidel ani opovrhujúce pohľady ostatných, ktorí štítivo od neho ustupovali. Nech rozmýšľal ako rozmýšľal, nemal iné východisko, len sa s hanbou vrátiť do chatrče, ku svojej cigánskej žene a k deťom. Pri tejto myšlienke ním zalomcovala zlosť.
Z premýšľania ho vytrhlo pár výrastkov s vyholenými hlavami a okovanými bagančami. „Pozrime sa, koho tu máme? Čierna huba, dnes máš fakt smolu!“ oslovil ho jeden z nich. Prekvapene vyskočil z lavičky. Obkolesili ho. „Prišiel si sem okrádať slušných ľudí? Do plynu s vami všetkými!“ Vykrikovali, buchli do chrbta, do hlavy. „Sieg heil, Sieg heil!“ nieslo sa okolí, Okolostojaci sa radšej odvrátili, aby neboli náhodou svedkami. Jána strhli na zem a skopali do bezvedomia.
Keď sa prebral skláňal sa nad ním dobre známy starček, ktorý mu pomohol na nohy. V diaľke začul sirénu sanitky. Keď sa Ján obzrel, starčeka už nebolo. Práve, keď mu sestrička na pohotovosti obväzovala hlavu, do ambulancie vošli dvaja policajti. „Tak to si ty z tej zástavky?“ spýtal sa jeden z nich striasajúc si z čiapky chuchvalce snehu. „Áno, napadla ma banda skínov, bili ma kopali a ešte pri tom hajlovali, všetci to videli,“ so slzami v očiach sa ponosoval Ján. „Ale, ale, chudáčik, my sme počuli niečo iné… Vraj si na zastávke kradol a chlapci si ťa všimli. Keď ťa upozornili, tak si na nich zaútočil,“ rozkričal sa na neho starší z dvojice policajtov. „Vieš, že za napadnutie maloletých a krádež by si si mohol dlho posedieť v chládku! Máš však šťastie, chlapci sa rozhodli nepodávať žiadne trestné oznámenie,“ vľúdne a s úsmevom mu oznámil mladší z nich. „Ale veď to oni ma napadli a zbili!“ pobúrene sa rozkričal Ján. „To im všetko len tak prejde?“ nie celkom dobre pochopil svoju situáciu Ján. „Takže chceš ísť s nami?!“ surovo ho zdrapil za golier starší z policajtov a dvíhal ho zo stoličky. „Nie ,nie, nechajme to tak…“ vystrašene prosil Ján. Policajt ho pustil a znechutene si otieral ruku o vetrovku. „Sestrička, to už stačí, prepusťte ho,“ ozval sa lekár, ktorý znudene pozoroval celý výstup. „Nie som matka Tereza, aby som niekoho liečil zadarmo“ zašomral, keď zistil, že nemá ani kartu poistenca.

Ján vyšiel do treskúcej zimy. Jediným miestom, kde sa mohol zohriať, bola železničná stanica. Vošiel. V rohu sa krčilo niekoľkých bezdomovcov. Jeden z nich sa mu prihovoril: „A tebe sa čo stalo?“ Ukázal na obväz na jeho hlave. „To mi urobili skíni,“ takmer s plačom odpovedal Ján. „Poď sem,“ zavolal ho vysoký muž s výraznou plešinou a svetlou bradou. „Tu máš, daj si s nami, my nerobíme medzi ľuďmi rozdiely, v biede, v ktorej žijeme, sme si všetci rovní a je úplne jedno, akú farbu máš,“ podal mu fľašu s lacným ovocným vínom. Ján si priložil fľašu k rozbitým perám a lačno pil toto nechutné sladko-kyslé víno. Po chvíli však v žalúdku pocítil príjemné teplo. Fľaša sa medzi nimi otočila niekoľkokrát. Ján už tak veľmi necítil bolesť zbitého tela. Ale hlad ho trápil ešte viac. Vypité víno a povzbudenie nových kamarátov mu pomohli prekonať ostych a vypýtal si drobné od prvej okoloidúcej.
Obväz na hlave, poriadny monokel a jeho ubiedený výraz urobili svoje, asi o hodinu si mohol ísť kúpiť niečo jesť a ešte mu aj vyšlo na ďalšiu fľašu vína. Nikdy v živote mu tak nechutilo ako v tejto chvíli. S vínom sa kamarátsky podelil s novými kumpánmi. Neskoro po polnoci ich poriadne potrundžených polícia vyviedla zo železničnej stanice.
Prechádzali cez námestie, keď Ján uvidel z auta vystupovať Justína s priateľmi. Nevšímavo prechádzali okolo. „Počkajte! Justín, čo ma nepoznáš? Ja som Šťastný,“ kričal Ján za nimi zmeneným, opitým chripľavým hlasom. „No to som rád, že si šťastný! Ale čo s tým otravuješ nás?“ zakričal mu na odpoveď Justín. Všetci sa zborovo rozrehotali nad jeho vydareným vtipom a vošli do baru.
Bezdomovci sa nad Jánom zľutovali a zobrali ho medzi seba. Ukázali mu teplovodný kanál, v ktorom bývali. Keď zapálili sviečku, na všetky strany sa rozbehol húf potkanov. „Neboj sa, oni sa ťa boja viac,“ upokojil ho jeden z nich. Ján si ľahol na klbko handier a otočil sa ku stene. Až teraz ho začali bolieť jeho rany. „Čo si len teraz počnem? Ak mám takto žiť ďalej, tak to radšej… Takýto život nemá zmysel. Bože, odpusť mi moju spupnosť, zlo a nenávisť, v ktorej som doteraz žil. Táto príučka mi otvorila oči. Bože, odpusť mi a ja ti prisahám, že nikdy nebudem opovrhovať ľuďmi, ani ich ponižovať či odsudzovať, alebo sa posmievať ich biede a nešťastiu,“ trpko zaplakal Ján nad svojim osudom.

Niekto k nemu podišiel a potriasol ho za rameno. „Vstávaj… Počuješ ma? Vstávaj!“ Ján začul príjemný starčekov hlas… Len ťažko, s bolesťami hlavy sa preberal zo spánku. No pred sebou uvidel namiesto tváre starčeka, tvár svojej ustarostenej manželky. „No tak, vstávaj, veď prídeš neskoro na to dôležité stretnutie. Včera ste to s Justínom zase raz poriadne prehnali… Na stolíku máš aspirín.“
„To si ty Katka?“ šťastne vzdychol Ján a mocne objal svoju ženu. Nemohol uveriť, že sa naozaj dotýka jej jemného tela a vdychuje vôňu jej jemného parfumu. Rýchlo zoskočil s postele a vrhol sa k zrkadlu. S radostným smiechom si obzeral svoju bielu tvár a ľanovo svetlé vlasy. Ako, šialený nadšene ohmatával hladko vyholenú tvár, po ktorej mu tiekli slzy šťastia.

Braňo Oláh – 2007.