O dievčatku a jej čarovnej paličke.
Vonku je tma, že si človek nedovidí ani na vlastné ruky. Nohy sa zabárajú do čvachtajúceho blata, z oblohy tíško mrholí. Jakub si odpľuje, pred chatrčou sa snaží oškrabať z topánok mazľavé blato, nie veľmi sa mu to darí a tak s hromžením a kliatbami na celý svet, vstúpi do chatrče. „No, čo si vybavil?“ Netrpezlivo ho privíta jeho žena Magda. Jakub si pomaly vyzlieka starý kabát, v chatrči dohára sviečka, deti sú už v posteli, ale zvedavo ponad perinu pozerajú na svojho otca. Jakuba obleje horúčava, sťažka si sadne na stoličku. „Sadni si, žena, lebo zo správy, ktorú ti nesiem, ťa môže aj šľak trafiť. Magda moja, neviem ako prežijeme, bol som za Barom, že sa dohodneme, ako zaplatím dlh, keď už od nového roka budeme mať to euro. Vieš, že sme si u neho za posledný mesiac urobili dlžobu dve tisíc korún. Teraz chce ,aby sme mu na budúci mesiac vrátili dve tisíc euro, vraj tak je to spravodlivé, jedna k jednej. Dnes som bol na pošte, prišiel nám papier z úradu práce , po novom budeme dostávať dvestotridsaťdva euro.“ „Jaj, bože ,čo to s nami robíš?“ Skríkla Magda a z očí jej vyhŕkli slzy. „Ako mi len prežijeme, toľko málo budeme mať z jedného dňa na druhý, budeme mať zo 7 000 korún len 233 euro. No povedz mi ,ako mu len teraz zaplatíme dvetisíc euro? Veď to nikdy nesplatíme, aj keď by sme mu dali všetky naše peniaze, nestačí to ani na úroky a žiť budeme z čoho? Veď mi deti pomrú od hladu. Ó bože, prečo nás takto trestáš?“ „Čo mám robiť? Povedz mi, či som si to ja vymyslel tieto nové peniaze, čert aby ich vzal.“ Zlostne buchol Jakub do stola. „Otec,“ ozve sa tichý hlas za Jakubovým chrbtom. Jemná rúčka mu spočinie na ramene. „Luludi, prečo ešte nespíš, zajtra musíš vstávať do školy.“ Jakub jemne pohladí svoju malú dcéru po hlávke. „Otec, Baro ťa oklamal.“ „Veď koho on neoklame dieťa moje, ale ty sa netráp a choď spať, otec to vybaví, pánboh nás neopustí, vždy sme dáko prežili.“ So slzami v očiach sa Magda s láskou zahľadí na svoje deti, ktoré vystrašene pozerajú z postele. „Nechajte ma dohovoriť,“ rázne povie malá Luludi. „V škole sme sa učili, že jedno euro je presne 30,126 slovenských korún, netrápte sa s tými číslami za tridsiatkou, stačí si zapamätať, že jedno euro je približne 30 korún. Aj peňazí budeme mať rovnako, ani menej ani viac. Mama predstav si to tak, že ak chlieb stojí teraz 30 korún, po novom roku to bude 1 euro. Ešte jeden príklad, čaj teraz stojí 15 korún po novom to bude 50 centov, tie centy to sú ako haliere, 100 centov rovná sa 1 euro. Chápete, zbytočne sa bojíte, nič sa nezmení, len peniaze budú iné.“ „Takže napríklad, ak teraz dám za vrece zemiakov 300 korún, tak po novom, dám za to isté vrece zemiakov len 10 euro?“ Prekvapene sa pýta Jakub a už mu v hlave začína svitať, pomaly začína chápať, ako veľmi ho chcel Baro oklamať. „Výborne otec“, zvýskne Luludi a odbehne ku skrini, odkiaľ sa vráti s papierom a ceruzkou, rodičia na ňu prekvapene hľadia. „No, čiže ako som počula, otec hovoril, že sme dlžní Barovi dvetisíc korún, tak musíme 2000 vydeliť číslom 30,126, to máme.“ Chvíľku Luludi so zamračeným čelom počíta a pozorne si píše čísla. „Je to presne 66,39 euro“, Luludi sa víťazoslávne pozrie na svojich rodičov. „No toto, akú ja mám múdru dcéru,“ Jakub schytí svoju dcéru , s veselým smiechom si ju zdvihne nad hlavu a potom s ňou od radosti tancuje. „Ďakujem ti bože, že si nás opäť zachránil,“ Magda si kľakne pred starý zadymený obraz Ježiša a tíško šepká ďakovnú modlitbu. „Hneď teraz idem za Barom, aby som mu povedal, že nedostane žiadnych 2000 euro, na budúci mesiac mu dám tých 66 ,nie nech sa zadrhne ,dám rovných 67 euro a pokoj s ním. Nikdy viac s ním nechcem mať nič spoločné.“ „Nechoď teraz do noci,“ stihne ešte za ním zakričať Magda. Jakub sa však ženie na druhý koniec osady, kde v peknom murovanom dome, býva najbohatší človek v osade, Baro. Jakub smelo zaklope a vstúpi, za stolom sedí Baro a jeho kumpáni, na stole je fľaša vodky a kopa jedla. „Vitaj Jakub, čomu vďačím za tvoju návštevu v takúto neskorú hodinu? Vari mi len nenesieš dlžobu, to by som bol rád, veď vieš, život je ťažký a človek nemá ani čo do úst.“ Baro vypije pohárik vodky a zaje ho pečenou klobásou, až mu masť steká po veľkej vypasenej brade. Upiera posmešný pohľad na Jakuba, jeho hostia sa ticho smejú popod fúzy a posmešne prikyvujú svojmu hostiteľovi. „Dlžobu ti zaplatím na budúci mesiac tak ako sme sa dohodli, ale nemysli si, že to bude podľa tvojich pravidiel. Za 2000 korún by si chcel 2000 euro, lenže mňa už viac nebudeš klamať, jedno euro je 30,126 korún a tak ti vrátim presne 66,39 euro, ale čo budeme centy počítať, dám ti rovno 67 euro a sme si kvit.“ Jakub pristúpi ku stolu a podáva Barovi ruku na znak dohody. Baro sa však ruku nechystá prijať, jeho tvár očervenela a na plešine mu vystúpili kvapky potu. „Ty žobrák, taký hlupák mi bude rozkazovať, tu v osade platí to, čo poviem ja, ak ti poviem, že mi dlžíš 2000 euro, tak je to tak a budeš rád, ak ti to dovolím splácať a nenechám ťa zdochnúť od hladu.“ „Dosť bolo tvojich klamstiev, nikdy viac ma už nebudeš okrádať, vrátim ti toľko, čo som povedal a dosť už ťa nechcem ani vidieť. Bodaj ťa šľak trafil, aby si sa prepadol do horúceho pekla.“ Jakub sa otočil na odchod, vtedy ho však chytilo niekoľko párov rúk a vo chvíli sa ocitol na zemi, kde do neho neľútostne kopali. Jakub sa po hodnej chvíli sťažka zdvihol zo zeme, z nosa mu tiekla krv a bolelo ho celé telo. „Teraz už chápeš, ako skončíš, ak ma nebudeš poslúchať? Na budúci mesiac ťa čakám s prvou splátkou a nezabudni, ja určujem koľko si mi dlžný.“ Skríkol mu do tváre rozzúrený Baro a vlastnoručne ho vyhodil z domu.
Luludi sa vrátila zo školy, otec ležal v posteli, podliate oko a napuchnutý nos jasne hovorili o tom , ako včera dopadol u Bara. Luludi do očí vstúpili slzy. „Všetkému som na vine ja, keby som bola ticho, tak otec by nešiel za Barom a …“ Vo svojej detskej hlávke sa trápila, aj keď vedela, že za to nemôže, predsa v kútiku duše si to dávala za vinu a veľmi ju to trápilo. Celý deň aj večer sa modlila za to, aby nejako mohla svojim rodičom pomôcť a zároveň potrestať nespravodlivosť. V noci sa jej prisnil sen, v ktorom sa k nej prihovorila jej stará mama, ktorá umrela minulý rok. „Luludi ,dieťa moje netráp sa, každé zlo raz bude potrestané. Tvoje modlitby boli vyslyšané, ráno keď sa prebudíš, pozri sa pod posteľ, nájdeš tam paličku. Nie je to obyčajná palička, táto má čarovnú moc, koho sa ňou dotkneš a povieš zaklínadlo „Nech palička ťa zmení na to, čo vo svojom srdci nosíš,“ ten sa zmení na tvora, ktorého nosí vo svojej duši. Luludi sa rozbehla ku svojej starej mame, uvidela jej milú tvár rozbrázdenú vráskami a opäť sa pozerala do hlbokých čiernych očí, ktoré vyžarovali lásku a dobro. Vo chvíli sa prebudila, vonku už začalo svitať a všetci ešte spali. Luludi sa chytro pozrela pod posteľ, ale svetlo vo vnútri bolo ešte slabé, natiahla ruku a v prachu nahmatala malú paličku. Vytiahla ju, oprášila a mocne si ju s radosťou pritisla na hruď. „Ďakujem stará mama, ďakujem ti bože.“ Luludi sa vrátila do postele, ale paličku už neodložila z rúk.
Ráno Jakub sedel za stolom, pomaly sŕkal horúci čaj. „Muž môj, mal by si ísť za žandármi a udať toho hnusáka Bara, udrelo do neho aj do jeho matere, že ho takého vychovala.“ „Nevieš čo hovoríš Magda, vieš si predstaviť, čo by sa nám mohlo stať, keby som to urobil? Ten chlap je schopný všetkého, musíme to nejako prežiť, nič iné nám neostáva.“ Sťažka si vzdychol Jakub. „Idem von, zvolala Luludi a vybehla z domu, pod svetrom si pridržiavala paličku, cítila v sebe silu svojej starej mamy, ktorú všetci poznali ako chýrnu bylinkárku a vešticu. Luludi sa prešmykla pomedzi chatrče, kde za ňou unudene pozerali psy. Ani nezaklopala, len tíško vošla do Barovho domu. Ten sedel za stolom a napchával sa údenou slaninou, vajíčkami, klobásami. „Čo tu chceš, šteňa?“ „Prišla som za vami, požiadať vás, aby ste už nerobili ľuďom zle a napravili všetky svoje klamstvá a podvody, inak vás pánboh potrestá.“ „To si bola určite ty, kto dával rozumy tvojmu otcovi, on by na to sám neprišiel, na to je príliš sprostý, ale videla si, ako nakoniec na to doplatil. Dobre ti radím, nepchaj nos tam, kam netreba, lebo aj ty budeš ľutovať, a teraz vypadni a neotravuj.“ „Dobre, sám ste si vybrali.“ Luludi vybrala spod svetra paličku, pristúpila ku prekvapenému Barovi. „Nech palička ťa zmení na to, čo vo svojom srdci nosíš.“ Luludi sa paličkou dotkla Barovho pleca, miestnosť ožiarilo veľmi ostré svetlo. Luludi na chvíľu stratila zrak, pod nohami sa jej niečo motalo a miestnosťou sa niesol kyslý živočíšny zápach. Luludi sa pozrela pod nohy, tam sa vystrašene triaslo malé tučné prasa. „Čo si to so mnou urobila?“ Prehovorilo prasa. „Tak toto je boží trest za všetko to ubližovanie nevinným. Takto prežiješ celý život, ale neboj sa, nebude to dlho trvať, veď vieš aký je v osade hlad a keď naši ľudia uvidia také chutné prasa…“ „Všetko poviem a moji chlapi ti ukážu, ty malá čarodejnica.“ Zlostne krochkalo prasa. „Dobre, idem niekoho zavolať.“ Luludi vyšla na dvor, kde uvidela Barovu ženu, ktorá sa vracala domov z obchodu s preplnenými taškami. „Dobrý deň teta, dajte, pomôžem vám s taškami.“ „Si milá Luludi, budem rada.“ „Keď vošli dnu, Barovej žene od prekvapenia vypadli tašky z rúk a nákup sa rozsypal po podlahe. Doma ju totiž privítalo ružovučké tučné prasa, ktoré kvičalo, ako by ho z kože drali. To sa totiž Baro snažil povedať svojej žene, že tá malá ho zakliala. Z prekvapenia sa však Barova žena dostala veľmi rýchlo. Zatvor dvere Luludi, bude zabíjačka, môj Baro sa dobrej bravčovinke vždy poteší. Luludi sa ticho usmievala na Bara, ktorý sa zo slov svojej ženy a jej pohľadu tak vydesil, že s kvikom vybehol z domu a bežal až do vzdialenej vrbiny. Jeho žena ho hodnú chvíľu prenasledovala s veľkým nožom v ruke, avšak Baro upaľoval takou rýchlosťou, že sa jeho žena s preklínaním nakoniec musela vzdať. Luludi si naschvál dala načas, kým prišla do vrbiny, kde si sadla na suchý peň a tíško si spievala. Baro k nej podišiel, smutne krochkal a celý sa triasol, Luludi si ho nevšímala. Jemne jej drgol pyskom do nohy. „Ak si ma vedela zakliať, určite ma budeš vedieť aj odkliať.“ „To dokážete len vy sám.“ „Ako? Ja urobím všetko, čo mi povieš.“ „Dobre, najprv poviete všetkým ľuďom pravdu a zrušíte všetky nespravodlivé dlžoby.“ „Prísahám, len ma už zmeň na človeka.“ „Zmením vás, ale pamätajte, ak nedodržíte sľub, moja palička je vždy pripravená.“ Luludi zmenila prasa opäť na Bara, ten ešte v ten deň zvolal celú osadu. Trasúc sa predstúpil pred ľudí. „Chcem vám oznámiť, že všetky dlhy, ktoré u mňa máte sa prepočítajú tak, že jedno euro je 30,126 korún.“ Ľudia si spokojne mrmlali a čudovali sa, čo sa to s tým Barom stalo. „A čo všetky tie úroky, ktorými nás stále ožobračuješ?“ Ozvalo sa z davu. „Čo sa vám ešte nepáči, človek vám podá prst a vy by ste hneď chceli celú ruku.“ Nazlostil sa Baro, dav stíchol, opäť to bol ten starý Baro, z ktorého išiel strach. Luludi sa pozrela na Bara a spoza svetra vytiahla paličku. „Samozrejme všetky úroky ruším.“ S trasľavým hlasom vyhlásil Baro, ľudia na neho neveriacky pozerali. Luludi mu s paličkou naznačila na bočné vrecko kabáta, odkiaľ vytŕčal starý zošit, ktorý poznala a nenávidela celá osada. V zošite totiž boli zapísané všetky dlžoby. Baro neochotne vytiahol zošit, šťukol zapaľovačom, zošit neochotne začal horieť, po chvíľke však vzbĺkol jasným plameňom, keď na zemi dohorievali posledné zvyšky. Jakub šťastne objal svoju ženu, Luludi si posadil na plecia a so spevom sa pobrali domov. Ešte dlho potom sa ľudia v osade šťastne smiali, ako dobre to nakoniec všetko dopadlo. Nikto z nich sa však nikdy nedozvedel, že za svoje šťastie vďačia malému dievčatku a jej čarovnej paličke.
Braňo Oláh (2008)
