Iba sen.
Samuel sedel za stolom, toto ráno mu pripadalo akési pochmúrnejšie, ako ostané. Oproti nemu sedel jeho otec, ktorý hlučne zíval a vystieral sa. Vzal do rúk balíček s tabakom a papierikmi.Vo svojich dlhých hrčovitých prstoch zažltnuťých od tabaku si starostlivo šúľal cigaretu. Samo si ho zo záujmom prezeral, mal pocit, akoby pred ním sedel úplne cudzí človek. Díval sa na svojho otca a cítil len tupý pocit prázdnoty, už dávno k nemu necítil žiadnu synovskú lásku a poslušnosť. Videl pred sebou strhanú tvár predčasne zostarnutého muža. Prešedivené fúzy a brada, rovnako tak bohato postriebrené vlasy spod, ktorých ešte kde tu presvitala mohutná čerň jeho mladosti.Samo si nemohol nevšimnúť svoje vlastné črty v tvári tohto muža, ktorý ho splodil. V deň keď ho priniesli domov z pôrodnice bolo všetkým hneď jasné prečo ho pomenovali po otcovi. Dnes, aj keď sedia od seba niekoľko metrov, ako by ich delilo niekoľko svetelných rokov.Jednoducho od istého času spolu nevychádzali. Ten kritický zlom v ich vzťahu nastal pred dvoma rokmi, keď ochorela Samova matka. Vtedy, akoby sa prebral s dlhého spánku a zrazu si začal všímať všetky otcove chyby, ktoré si pred tým nevšímal. V Samovi silnel pocit, že otcovi je v podstate jedno čo sa stalo, že táto rodinná tragédia sa ho vôbec netýka. Otec začal piť oveľa viac, ako pred tým, otvorene prejavoval nezáujem o svoju ženu a deti, akoby rezignoval na všetko. Žil si svoj život do ktorého, akosi rodina nezapadala. Dôležité pre neho bolo len mať dostatok alkoholu a kamarátov s ktorými sa mohol spíjať a takýmto spôsobom striasť sa problémov. Alkohol má moc otupiť a ponoriť do bahna dušu človeka. No, nad tým nikto z týchto chlapov neuvažoval. Alkohol je priateľ, ktorý pomáha aspoň na chvíľu zabudnúť na ich neutešené, nepodarené, biedne životy.
Choroba jeho matky mu obrátila život naruby. Samo si dobre pamätal na ten prvotný šok, keď počul, ako mama hovorí „rakovina“. Chcel sa rozbehnúť niekam preč, chcel sa zobudiť z tohto hrozného sna. No musel si trpko uvedomiť, že to nie je nočná mora, že rakovina je niečo s čím musia všetci spoločne bojovať. Tak mu to povedala mama, sľúbila mu, že toto zákerné zlo spolu porazia. Samov chlapčenský svet sa zrútil, ako domček z karát. Musel začať žiť úplne iný život, doslova zo dňa na deň sa z šestnásťročného chlapca musel stať muž, ktorý mal čeliť všetkým problémom, ktoré prináša neúprosný svet a jeho krutá realita. Prestal chodiť do školy, aj keď mu do skončenia strednej chýbal len rok. Keď sa to dozvedela mama, dohovárala mu, prosila ho, kričala na neho. Nič nepomáhalo. Samo sa zaťal a povedal jej, že sa tam už nevráti. Nikdy pred ňou nespomenul prečo odišiel zo školy, že jediným dôvodom bola matkina choroba a jeho snaha nezaťažovať už tak skromný rodinný rozpočet svojimy výdavkami na cestovné, oblečenie a kopu ďalších vecí, ktoré súviseli s jeho štúdiom. Radšej jej povedal, že si potrebuje zarobiť a tak si našiel prácu na stavbe. Jeho matka však vedela, prečo sa Samo takto rozhodol. Trápilo ju to a o to ťažšie jej bolo znášať svoju chorobu, no veľmi dobre si uvedomovala, že keď sa ten chlapec pre niečo rozhodne nikdy od svojho rozhodnutia neustúpi. Svojim zárobkom sa postaral o všetko čo jeho matka potrebovala k liečbe. Samo platil za lieky, poplatky u lekárov aj v nemocnici. Teraz však už takmer rok nemá robotu mohol si aj nohy zodrať nikde nepotrebovali robotníkov. Veď je kríza a bieli nemajú robotu, toto počúval všade.
V čase po skončení liečby, keď si všetci mysleli, že tá strašná choroba je minulosťou a mama sa už vyliečila, aj tá bieda v ktorej žili sa zdala, ako raj. No pred mesiacom znovu pocítila bolesti, lekári neľútostne konštatovali. Recidíva. Samo sedí a hlavou sa mu preháňajú včerajšie okamihy. „Včera som stretol Jana.“ Ozval sa smerom k mame, ktorá na kredenci krájala chlieb.“Ktorého Jana?“ Spýtal sa ho otec. „Toho čo odišiel do Anglicka, syna starej Kláry.“ Samo stále hľadel na matku, ignorujúc otcovu otázku pokračoval. „Rozprával nám, že robí niekde v mliekárni a má sa vraj veľmi dobre. Dokonca hovoril, že tam nie je problém si kúpiť po dvoch troch mesiacoch auto. Jednoducho úplne iný život. On sa tam však bojí kúpiť nejaké auto, lebo by sa vraj v Anglicku nikdy nenaučil jazdiť. Keď tam prišiel prvý krát myslel si, že sa všetci zbláznili, keď všetci jazdia na opačnej strane.“ Samo sa na tom ešte aj teraz dobre bavil. Mama sa tiež zasmiala, ale jej úsmev sa vzápätí skrivil bolesťou. Vydala zo seba tichý ston. “Čo je mama, zase máš bolesti?“ Ustarostene k nej podišiel Samo a položil jej svoju ruku na rameno. „Neboj sa to o chvíľu prejde, sadni si a najedz sa.“ Pokúsila sa na svojej bolesťou utrápenej tvári vyčariť úsmev. Položila na stôl tanier s chlebom a pariaci sa hrniec s čajom. Pred svojho muža položila, tak ako každé ráno, jeho obligátnu šálku s kávou. On si to ani nevšimol a ďalej zadumane fajčil. „Musíš si vziať lieky proti bolesti“ Povedal Samo zároveň otvoril horné dvierka na kredenci, kde boli lieky. “Kde sú? Veď včera si mala ísť do lekárne vybrať si recept? Peniaze si predsa na to mala odložené tu v tomto hrnčeku.“ Poriadne nervózny zobral do rúk starý otlčený modrý hrnček s odrazeným uchom do ktorého včera dal peniaze. Pozrel sa na svoju matku, ktorá mala v očiach slzy. Pohľad mu skĺzol na otca, ktorý sklonil hlavu a pozeral na šálku s kávou. Vtedy to Samovi došlo, peniaze musel vziať otec. „Takže znovu si jej zobral peniaze na lieky a preslopal si ich ty…“ Prudko sa obrátiac zasypal otca hŕbou nadávok, ktoré mu slina priniesla na jazyk. Jeho otec sa postavil a zaťal päste. Takto tam proti sebe stáli pripravený vrhnúť sa na seba. “Syn môj, nechaj to tak. Ja sama som mu ich dala, nehádajte sa, prosím vás“. „Sára poď sem.“ Volala na svoju najmladšiu dcérku sotva päťročnú. Tá pricupitala do kuchyne so strachom sa dívala na svojho brata a otca, ako tam stoja od zlosti sa im prudko a rýchlo dvíhajú hrude a z očí im srší nenávisť. „Choď Sárka moja vedľa k tete Stázke a vypýtaj mi tabletku proti bolesti.“ Dievčatko poslušne odbehlo a o chvíľku doniesla mame dve ružové tabletky. „Tabletky proti bolesti hlavy jej majú pomôcť?“ Znovu sa rozkričal Samo na otca. „Vypadni odtiaľto v mojom byte nebudeš na mňa kričať, sopliak akýsi. Čo si myslíš ,že kto si?“ Kričal tentoraz otec na syna. „Pýtaš sa kto som? Ja sa pýtam čo si ty za človeka, keď dokážeš urobiť takúto špinavosť? Ty ani nie si človek, ale hovno v ľudskej koži, chrapúň, špina,…“ “Dosť, prestaň Samo to už nemôžem počúvať, takto sa nemôžeš rozprávať s tvojim otcom.“ S plačom pristúpila k nemu jeho matka a tak oddelila syna od otca a tým zabránila najhoršiemu. „Tak ty ho ešte brániš?“ „To nie je možné, skús trochu rozmýšľať už dávno si mala od neho odísť.“ Kričal tentoraz Samo aj na matku. „Samko prosím ťa, prestaň. Nemôžeš sa takto správať k otcovi, veď nás pánboh potrestá. Vidíš aj Sárka sa bojí, takto ma útrápite.“ Rezignovane s plačom sa skôr zrútila než si sadla na stoličku. Vtedy si Samo uvedomil, že ubližuje mame. Díval sa, ako sa pri nej túli a plače jeho malá sestra. Nič nepovedal, zobral si z vešiaka na chodbe bundu. Pri odchode pohladil malú Sáru, ktorá aj keď ešte stále plakala, prišla vyprevadiť svojho veľkého brata. “Neboj sa, keď sa vrátim donesiem ti lízatko.“ Na tvári malej sestry, ale aj matkinej sa cez slzy predral náznak úsmevu.
Vyšiel do sychravého jesenného počasia. Chvíľu sa prechádzal a rozmýšľal nad svojim životom. Netušil, ako ďalej, ako by mohol pomôcť svojej mame. Videl, ako sa mu matka pomaly vytráca pred očami, ako deň po dni z nej uniká život a on jej nevie pomôcť. Bolo mu z tej bezmocnosti na zbláznenie. Odvčera mu však zablikala malá nádej, stále rozmýšľal nad Janom a nad tým čo od neho počul o Anglicku a o živote tam. To by bolo riešenie odísť tam. Našiel by si prácu zarobil by peniaze, po čase by tam vzal mamu a súrodencov. Určite v Anglicku majú lepších lekárov, lieky a nemocnice, mama by sa istotne vyliečila a žili by konečne ako ľudia. Veď takto to ďalej predsa nejde, pomaly nebudeme mať ani čo jesť a ten hlupák ešte prepije aj to posledné. Takéto myšlienky sa preháňali Samovi hlavou, kým sa prechádzal mestom stratil prehľad koľko asi ubehlo času. Rozhodol sa, že zájde za Djangom svojim najlepším kamarátom. Postavil sa pred starú napoly rozpadnutú bytovku v, ktorej Django býval a zapískal známy signál. O chvíľu sa v okne ukázala Djangova usmiata strapatá hlava.“Poď hore Samo.“ Kričal na plné hrdlo a kýval na neho rukou. „Nejdem poď ty dolu. Čo si iba teraz vstal?“ So smiechom volal na Djanga. „To vieš ťažká noc, o chvíľu som dole.„ S potmehúdskym úsmevom na perách, ktorý jasne hovoril, ako Django strávil noc odpovedal priateľovi. O pár minút sa zjavil vo vchode už upravený Django. Bol učesaný jeho ešte mokré zvlnené vlasy mu siahali niže pliec, vo dverách si ich ešte upravil do copu a zároveň podával Samovi ruku. „Tak čo, včera si uspel u Silvie? Ako vidím dala ti riadne zabrať.“ Uťahoval si z neho Samo. „Daj pokoj starý, vieš, že sa nerád chválim svojimi úspechmi a som diskrétny, preto mi ženy dôverujú a majú ma radi.“ Smial sa tentoraz Django. „Tak, čo dnes podnikneme?“ „Ideme za Igorom a Majom, dnes musím splašiť nejaké prachy, som absolútne švorc.“ „A kedy nie sme?“ opýtal sa Samov priateľ. „Lenže teraz musím bezpodmienečne doniesť peniaze pre mamu.“ „Veď si včera požičal na lieky pre tvoju matku od tvojho strýka, čo sa stalo?“ „Čo asi,ten starý hlupák ich zase prepil, dnes som na to prišiel a čo je na tom najhoršie mama by mi to ani nepovedala, ešte ho dokonca bráni, keby nie ona tak tomu ožranovi rozbijem hubu.“ Samuelom ešte aj teraz lomcovala zlosť. Django ne neho uprel chápajúci pohľad. „Čo už, nezmeníš to, tak sa nezlosť, dnes jednoducho tie peniaze nejak zoženieme, keby sme ich mali aj vyhrabať aj spod zeme, to ti sľubujem.“
Teraz boli všetci pokope, Samo, Django, Majo aj Igor, známy štvorlístok tak ich všetci v ghete poznali. Vyrastali spolu už takpovediac od plienok, jeden za druhého by obetovali aj život. Tam kde žili to však nebolo žiadne romantické hrdinstvo, ale skôr nevyhnutnosť. Vyšli z gheta a túlali sa mestom. Zastali za supermarketom, kde väčšinou trávili kopu svojho voľného času. „Tak čo ideme robiť Samo?“ Ozval sa Igor pozrel sa svojimi, ako uhoľ čiernymi očami na svojho kamaráta, ktorý bol ten čo väčšinou rozhodoval o tom čo sa bude robiť. „To práve neviem.“ Povedal Samo a zároveň uprel spýtavý pohľad na kamarátov či s nejakým nápadom neprídu oni. „Čo keby sme sa išli pozrieť znovu na tú stavbu, kde sme pred týždňom potiahli ten hliníkový kábel, určite nebudú čakať, že to po tak krátkom čase to niekto skúsi znovu.“ V úškrne ceril svoje biele zuby hromotĺk Majo, ktorý bol od nich všetkých o hlavu vyšší. Široké ramená a mohutná hruď, ktorá sa klenula spod flanelovej košele, punkerské číro na hlave s tým skôr vyzeral, ako Irokéz či Hurón, než ako Róm. Tento výzor budil u všetkých potencionálnych nepriateľov, rešpekt. „To nebude možné, za bieleho dňa sa tam pracuje a večer tam odvtedy stráži strážnik a púšťajú psy. Budeme musieť niekoho obrať inak to nevidím.“ Pokračoval Django. „Všímajte si gáďžov, plné peňaženky a na prasknutie napchaté tašky, tam sú peniaze len si ich vziať.“ Django upieral svoj pohľad plný nenávisti na dav ľudí čo sa neprestajne valil do supermarketu. alebo z neho vychádzal. „To akože chceš niekoho prepadnúť a okradnúť?“ S prekvapením sa ho opýtal Samo. „No a čo, veď to je najstarší spôsob, ako prísť k peniazom. Ľudia to robia už tisíce rokov, kradnú, kradnú a kradnú. Potravu, ženy, dobytok, zlato, územia, celé dejiny sú dejinami lúpeží a krádeží, ba niektorí z najšikovnejších zlodejov sa stali hrdinami.Čo podľa teba bol Jánošík, alebo Robin Hood? A povedz mi, keď si tým taký pohoršený, odkiaľ chceš vziať prachy pre tvoju matku? Kto z nich ti pomôže?“ Ukázal prstom Django na ten dav. „Choď to skúsiť, popros ich, veď sú to ľudia a kresťania určite ti pomôžu.“ „Dobre už prestaň, máš pravdu, ako to chceš spraviť? Prerušil ho Samo. „Jednoducho vyberieme si človeka najlepšie poriadne prachatého, to sa dá ľahko zistiť podľa handier v ktorých bude oháknutý“. „A ja ho tresnem po hlave a je to vybavené.“ Skočil do reči Djangovi Majo. „Žiadne násilie, ináč do toho nejdem, rozumiete?“ Rezolútne vyhlásil Samo. “To nebude potrebné.“ Pokračoval Django. “Vyberieme si nejakú ženu najlepšie už v rokoch a poriadne vypasenú. Igor, keďže je z nás najrýchlejší jej vytrhne tašku, alebo kabelku ja ju zvalím na zem, Majo jej zapchá svojimi labami ústa, aby nekričala. Rýchlo ju prešacujem či nemá pri sebe peňaženku, ty Samo budeš dávať pozor. Skôr, ako si niekto niečo všimne budeme už všetci preč. Tak čo na to poviete?“ Víťazoslávne sa na nich díval Django. Všetci traja, ako jeden muž prikývli.
Prechádzali sa po jednom či vo dvojiciach, aby nebudili pozornosť na námestí v blízkosti bánk a úradov, číhali na svoju obeť. Dorozumievali sa znameniami. Samovi sa to vôbec nepáčilo, prepadnúť človeka to nie je práve to s čím sa človek ľahko vyrovná, ešte tak niečo potiahnuť nejaký materiál a tak, veď sa za to svet nezrúti, ale toto to je už niečo iné. V žalúdku pocítil nepríjemný zlý pocit, zodvihol sa mu žalúdok a zacítil kyselinu. Myslel si, že sa povracia. Najradšej by odtiaľ ušiel, takmer sa rozbehol, vtedy si však spomenul na svoju mamu. Opäť si uvedomil, že život mu nedáva na výber, musí to urobiť. Všimol si, ako mu Django ukazuje na tučnú ženu v stredných rokoch s kabelkou a nákupnou taškou, oblečenú veľmi solídne. Samo upozornil Maja, ten Igora. Takže si už vybrali obeť, teraz, ako dravci sledujúci korisť nenápadne s bezpečným odstupom sledovali ženu, ako vychádza z námestia. Prechádza cez dve ulice, všetko im ešte uľahčuje tým, že vchádza do parku cez ktorý vedie skratka na najväčšie sídlisko v meste. Všetci štyria išli niekoľko metrov za ňou nenútene sa rozprávali. Okolo prechádzalo zopár psíčkarov, inak bol park o tomto čase prázdny. „Tak a ideme na to!“ Zašepkal Django, keď došli k aleji krytej hustým živým plotom. „Všetci viete čo máte robiť, Igor poďme.“ Všetci sa priblížili k žene, len Samo zostal vzadu a dával pozor. Igor sa rozbehol a chcel žene strhnúť z ramena kabelku, lenže ona pustiac tašku kabelku schytila oboma rukami za remeň a tak s Igorom o ňu bojovali, žena zároveň začala kričať o pomoc. Majo namiesto toho, aby žene zapchal ústa, čo by hravo dokázal svojou obrovskou rukou, ju na prekvapenie všetkých udrel do tváre päsťou. Padla do kolien a z nosa sa jej vyvalila krv. Práve vtedy pribehol Samo. Žena kľačiac na neho uprela sprvu prosebný pohľad žobroniaci o pomoc, potom si však bolestne uvedomila, že aj on patrí k nim. Práve vtedy jej Django uštedril ďalší úder po ktorom asi stratila vedomie. Samo zostal stáť s otvorenými ústami, ako prikovaný, od úžasu sa nevedel ani pohnúť. „Čo stojíš, ako debil, dávaj bacha či niekto nejde.“ Zasyčal na neho Django a zároveň šacoval ženu, stiahol jej hodinky aj zlatú retiazku. „No tak poďme rýchlo preč, peňaženka je tu.“ Povedal Igor. Mário zobral tašku a všetci najprv normálnym krokom potom behom opustili park, kde na opadanom lísti ležala žena a na jej pekný nový kabát jej stekala krv.
Na konci parku sa rozdelili s tým, že stretnú v brlohu, tak nazývali Djangovu pivnicu. Po necelej hodine už všetci sedeli v pivnici na matracoch. „Tak čo žiadne problémy?“ Opýtal sa ich Django. Igor aj s Majom zamumlali, že sa nemusí báť, nikto si ich vraj ani nevšimol. Samuel, ako jediný z nich sedel na stoličke. Pozeral na nich, zlosť, pocit viny a obavy v ňom vytvorili jeden jediný neznesiteľný pocit, zrazu vybuchol ako sopka. „Takže, žiadne násilie, nemusím sa báť všetko dobre dopadne. Čo ste to tam do boha robili, veď ste tú ženu mohli zabiť.“ Kričal na nich, ako nepríčetný. Django sa na neho kľudne díval, Majo však sklopil hlavu a neodvážil sa Samovi pozrieť do očí. „Vieš Samo, ale ona začala kričať ja som akosi zo strachu…“ Snažil sa brániť Mário. „Choď do riti , zo strachu si ju takmer zabil, ty debil sprostý. Prečo si jej nezapchal ústa, tak ako sme sa dohodli?“ „Veď som ti povedal, že som sa zľakol, vtedy som nad tým nerozmýšľal.“ „Si toho vôbec schopný, ty idiot, magor…“ Vtedy Sama prerušil Django. „Daj mu pokoj, prestaň mu nadávať a neskuč, ako malé decko. Nechceš náhodou, aby sme nad tým plakali. No kľudne sa rozplač, zober prachy, choď za ňou ospravedlň sa jej určite ti odpustí a ešte ti dá pusu na rozlúčku.“ Django zobral do rúk bankovky, ktoré Igor nevšímajúc si ich hádku rozložil pred nimi na matraci a podával ich Samovi. „Neser ma David, kurva neser ma.“ So zlosťou pri, ktorej zbledol v tvári šepkal Samo. „No to už je fakt vážne, keď už nie som Django, ale David, tak si mi povedal naposledy, keď sme mali osem a pobili sa pri futbale. „Nebláznite chlapci.“ Zamiešal sa Igor. „Čo by ste robili, keby na mieste tej ženy bola vaša mama, alebo sestra? To by si taký kľudný Django určite nebol. Jednoducho sa mi to protiví, to čo sme urobili, nemali sme na to právo, veď tá žena nikomu nič neurobila. Odkiaľ sme vôbec vzali právo urobiť to?“ Samo sklonil hlavu a dlaňami si trel tvár, pred očami sa tvorili škvrny. V mysli sa mu vynáral pohľad tej ženy, tie sivé oči prosiace o pomoc a potom to sklamanie v nich.Cítil zmätené pocity, ľútosť, zlosť aj strach z toho všetkého sa mu opäť dvíhal žalúdok. Chvíľu bolo ticho, potom sa ozval Django. „Odkiaľ sme vzali právo urobiť to? Ja sa ťa pýtam odkiaľ vzali oni právo odsúdiť nás na takýto život? Ja som si ho nevybral, len sa snažím prežiť. Nikoho z nich nezaujíma náš osud. Prečo by mňa mal zaujímať ich osud. Viem čo si chcel povedať, že aj tá žena je určite niekoho matka, dcéra a sestra. No pýtam sa ťa odkiaľ berieš istotu, že nie je matkou nejakého fašistu, že jej synátor, alebo brat nepochoduje s náckami. Možno to bola matka niektorého z tých čo nás napadli v autobuse a ty ju tu ľutuješ. A aj keď to tak nie je a ona je nevinná, myslíš si, že ja sa z toho čo sme spravili teším? Ale na tomto svete to tak chodí takmer vždy trpia nevinní tí najväčší podliaci čo nesú na tom všetkom vinu sa majú najlepšie. Jednoducho v tejto spoločnosti je to tak zariadené a čím skôr to pochopíš, tým lepšie pre teba. Samo ty si jednoducho príliš dobrý a citlivý človek, lenže svet taký nie je. Bez milosti ťa zožerie, požuje a vypľuje. Vo svete existujú dva tipy ľudí obete a tí druhí. Ale ja nechcem žiť, ako obeť, to sa radšej pridám k tým druhým. V tomto svete sú tí čo majú a ostatní, ktorí im slúžia a drú za hladové mzdy, aby sa oni prevážali na miliónových autách a trávili leto so svojimi štetkami na jachtách. A my cigáni sme pre nich menej než zvieratá. Budú plakať nad osudom túlavého psíka, ale pre nás by najradšej postavili nové koncentráky. Oni nenávidia mňa ja nenávidím ich. Ja viem zase sa na mňa vyčítavo dívaš a nepočúva sa ti to dobre. No, kto z tých „slušných“ ľudí pomôže tvojej mame? Nikto! Zvysoka na nás kašľú a naše utrpenie ich absolútne nezaujíma. Ak, sa nepostaráš sám o seba, kľudne ťa nechajú aj zdochnúť.Ja som sa rozhodol, že sa o seba postarám a budem hrať podľa ich pravidiel.Neber na nikoho ohľad, okrem seba. Choď za svojim šťastím trebárs aj cez mŕtvoly, slušnosť, ohľaduplnosť a česť, akákoľvek morálka ti len budú prekážať.“ Samo bol ticho, premýšľal nad tým čo práve počul, spomenul si na to, ako ich cez leto, keď sa vracali od jazera napadli skinheadi. Ako, celý autobus mlčal, ale len do chvíle kým mali skíni prevahu. Igorovi zlomili nos potom sa však pustili do nich oni. So zúrivosťou sa bili s presilou, Majove ruky pôsobili, ako kladivá. Samo si v zúrivom zápase zlomil na holej lebke jedného z nich ruku. Potom vodič zastavil a vyhlásil, že ak nevystúpia zavolá políciu a ďalej nejde. Pridali sa k nemu aj rozhorčení cestujúci. Mysleli si, že vonku vystúpia všetci účastníci bitky, alebo, ak bude chcieť vodič zabrániť pokračovaniu bitky tak len útočníci.Vonku však museli vystúpiť len cigáni, skínov chrániac pred prípadným výpraskom vodič odviezol do mesta. Oni zlostní, zašpinení od krvi vlastnej či cudzej, museli šliapať niekoľko kilometrov dlhú cestu domov po vlastných. Zo Samuela po tejto spomienke, akoby opadol pocit viny.Spomenul si na všetky príkoria a poníženia, ktoré mu pripravila táto spoločnosť.Jediné čo teraz cítil bol pocit nenávisti k celému tomuto nespravodlivému svetu. Django má vlastne pravdu pomyslel si, prečo by som sa mal trápiť. „Prepáč Django máš pravdu, nemal som tak vypeniť.“ Podával Djangovi ruku. „To je v poriadku kamoš, si príliš dobrý v tom to je.“ Povedal Django a mocne stisol svojmu priateľovi ruku. „Tak sa mi to páči chlapci.“ Pristúpil k nim chvatne s radosťou v očiach Majo a oboch ich mocne objal vo svojich mocných rukách. „Prestaň ty medveď, veď nás zadusíš.“ Smial sa Samo. „Máš šťastie, že si si dal pritom kapucňu na hlavu, ináč by asi prišiel o svoje číro.“ Smial sa Django a postrapatil mu kohúta na jeho mohutnej hlave. „Čo peniaze vás nezaujímajú, tak dobre ja si ich vezmem.“ Zahlásil Igor, postavil sa zobral peniaze a naznačil, že sa chystá k odchodu. Vtedy sa všetci na neho vrhli a spadli so smiechom na matrace.
Keď si rozdelili peniaze, zistili, že každému pripadla na ich pomery pekná kôpka peňazí. Samo sa pozeral na bankovky a v duchu počítal. Zaplatím mame za lieky, nejaké peniaze odložím na to, aby mala za nemocnicu, tam pôjde o týždeň na ožarovanie a chemoterapiu a ešte nám zostane na jedlo minimálne na dva týždne. Bol spokojný a v duchu sa usmieval. „Nie, že keď prídete domov ukážete niekomu všetky prachy, míňajte ich po troche, lebo sa to rozkríkne a potom všetci skončíme v base. Zostalo nám zopár drobných na fľašu, retiazku a hodinky predáme najskôr o mesiac aj to niekde veľmi ďaleko od tejto diery. Dúfam, že vám nemusím pripomínať, že máte držať jazyk za zubami.“ Nakazoval im Django. „Jasné, veď nie sme sprostí.“ Odpovedal Majo.“ No, len aby. To hlavne patrilo tebe Majo, ty si klebetný, ako stará baba.“ Smial sa Igor. “Chlapci to by znamenalo náš koniec, ja teda vôbec nemám chuť dostať sa do basy a vôbec nie teraz, keď viete aké mám doma povinnosti.“ Veľmi vážne povedal Samo. „Nemusíš sa báť, prísahajme všetci na životy našich rodín, že to čo sme spravili navždy zostane našim tajomstvom.“ Navrhol so slzami v očiach Majo. A tak všetci jeden po druhom sa zaviazali touto strašnou prísahou. „Teraz Igor zabehneš po fľašu rumu tú prísahu musíme niečim zapiť.“ S týmito slovami Django podával Igorovi peniaze. Všetci sedeli v šere sviečky a pili lacný rum horkastej chuti, ktorý im prinášal, akési upokojenie. Všetci si uvedomovali, že prežili najťažší deň ich krátkych životov. Prvý sa zodvihol Igor. „Ja už musím ísť uvidíme sa neskôr, dnes ma čaká Julka.“ Všetkých ich obchádzal a podával im ruku. „Počkaj idem s tebou, tiež ma niekto čaká, smial sa Majo. „Ale čo nepovieš, veď Jana už u vás býva hádam rok tá ti neutečie aj keby si ju sám vyháňal.“ Smial sa Samo. „Máš pravdu, ale doma nemajú už ani kúsok chleba, tak musím.“ Ospravedlňujúco povedal Majo, a do tváre mu vystúpila červeň. „Tak sa ponáhľaj, ale tak, ako som ti hovoril neukazuj všetky prachy dávaj im len po troške.“ Veľmi vážnou tvárou mu povedal Samo a stisol mu, akosi srdečnejšie ruku. Samo sa poriadne napil rumu myslel, že tým zaženie nepríjemné pocity. „Videl si Maja, ako sa červenal, keď hovoril, že doma nemajú ani kúsok chleba? Preboha on sa za to hanbí aj pred nami, veď už sme na to zvyknutí a nie je to nič nezvyčajné, my všetci tak žijeme.“ „Na biedu a poníženie si nikdy nezvykneme, dokonca sa za ňu v podvedomí cítime sami zodpovední a obviňujeme sa, pritom máme na tom asi takú vinu, ako keby si dieťaťu vyčítal,že sa narodí.“ Povedal Django a napil sa z fľaše. „Bože takýto život sa mi vôbec nepáči, ak takto budeme pokračovať určite skončíme v base. Django ja tu nezostanem, odídem, len keby sa mama uzdravila. Zoženiem nejako prachy a odídem do Anglicka tam budem žiť, ako človek. Pôjdeš so mnou Django? Uvidíš budeme si žiť, ako králi, oproti tomuto skurvenému živoreniu.“ S očakávaním sa na neho pozeral Samuel. Vtedy sa dverami ozvali niekoho kroky, pomaly sa otvorili dvere. „Django si tu?“ Ozval sa jemný ženský hlas. Obaja spoznali, že je to Silvia. „Len poď dnu zlato.“ Pozýval ju Djangov hlas. „Ahoj, aj ty si tu Samko?“ „Neboj sa hneď padám zlatko.“ Napodobňujúc Djangov hlas, smial sa Samo. Silvia sa previnilo usmievala. Samuel jej podal ruku a pobozkal ju na líce a ešte si s ňou pri odchode pripil. „Tak sa majte, krásne a píšte básne, hrdličky, sladko si hrkútajte.“ S dobrou náladou si ich ešte doberal. „A čo ty a Magda?“ Spýtala sa naoko nevinne Silvia. „To už je minulosť.“ So zjavným smútkom v hlase odpovedal Samo. „A hlavne teba do toho nič moja, tu ma počkaj o chvíľu sa vrátim.“ Prísne prerušil Silviu, Django. Vyšli vonku, kde bola už poriadna tma a fúkal ostrý vietor. „Tak čo povieš kamoš na ten môj nápad s Anglickom? „Neviem uvidíme, vieš zatiaľ je to iba sen, jeden z tvojich veľkých krásnych romantických snov, maj sa dáme o tom reč neskôr, musím ísť“. S týmito slovami objal Django Samuela a ešte mu zašepkal do ucha. „Nemysli si, že je mi to jedno, aj ja mám srdce.“ Nečakajúc na odpoveď sa rýchlo obrátil a vbehol do tmavého vchodu.
Keď sa Samo vrátil domov všetci už spali. Zobliekol si bundu nahmatal vo vrecku lízanku a cukríky, ktoré dal kúpiť Igorovi pre svoju sestričku. Vošiel do izby, veľmi po tichu sa priblížil k lôžku, kde spala malá Sára spolu s matkou. Položil k nej lízanku a cukríky. „To si ty Samko?“ Ozvala sa jeho mama. „Spi mama.“ Zašepkal Samuel a odišiel do kuchyne. Hneď za ním prišla mama. „Syn môj, kde si bol tak dlho, celý deň si vôbec nič nejedol, hneď ti ohrejem polievku.“ „Neohrievaj mama, daj sem aj studenú hladný som, že by som aj klince požral.“ Smial sa Samuel. A skutočne práve v tejto chvíli pocítil mučivý hlad a uvedomil si, že vlastne celý deň nič nejedol. Pažravo hltal studenú zemiakovú polievku a odhrýzal si z poriadneho krajca chleba. Matka sa na neho s láskou dívala. „Ozaj mama, aby som nezabudol, tu máš nejaké peniaze na domácnosť zarobil som, zohnali sme na dnes prácu na stavbe kúsok za mestom.“ Položil pred ňu niekoľko pokrkvaných bankoviek, ktoré pre nich znamenali jedlo na niekoľko dní. „A daj mi recept, zajtra ti hneď ráno pôjdem vybrať lieky.“ Strčil si podávaný recept do vrecka, dojedol a obaja išli spať. Samuel si ľahol na svoje lôžko na opačnej strane izby. Pri matke hlasno chrápal jeho otec, vedľa tíško spala jeho sestrička. Ako tak ležal rozmýšľal o celom tomto zvláštnom dni. Všetky obrazy sa mu mihali pred očami. Snažil sa však myslieť na Anglicko predstavoval si tie biele brehy Anglicka, o ktorých mu rozprával Jano, ale akosi sa mu to nedarilo.Videl pred sebou tvár svojho rozzúreného otca, bolesťou skrivenú tvár maminu aj ustráchaný pohľad malej Sáry. Najviac ho však prenasledovali tie sivé oči tej ženy z parku. Videl ju stále pred sebou aj jej zakrvavenú tvár a prosiace oči, potom nehybne ležiace telo oblečené v krásnom kabáte na ktorý stekala tuho červená krv. Rovnaká krv, ako má on, jeho matka, alebo Django. Vedel, že je vinný tým všetkým čo sa stalo a tá žena za nič nemôže a ani všetky tie Djangove reči by ho teraz nepresvedčili o opaku a keby aj vypil všetok rum sveta ani ten by mu nepomohol zabudnúť. Padol na neho temný ťaživý smútok. Pretiahol si prikrývku cez hlavu a ticho sa rozplakal.
Braňo Oláh.
