Bojovník, ktorý tancuje so smrťou

Bojovník, ktorý tancuje so smrťou.

Februárový ľadový vietor sa zahrýza až do kostí, chatrné oblečenie nemôže zabrániť mocnému vetru od severného mora, aby sa človek celý netriasol. Drkotanie zubov počuť v tichu koncentračného tábora Neungamme široko ďaleko. Aspoň tak sa to zdá väzňovi, ktorého dvaja muži z SS vedú do neslávne známej budovy číslo 9. Väzňovi sa občas podlomia kolená a takmer stráca vedomie. Mocné štuchnutie hlavne samopalu pod rebrá, ho opäť dvíha na nohy. „Poďme Trollman ty sviňa cigánska, nemám chuť sa tu s tebou babrať celú večnosť.“ Esesák si odpľuje do snehu a kopne väzňa do zadku. Z oblohy pokrytej ťažkými oceľovosivými mrakmi sa spustia nové snehové vločky, ktoré dopadajú na väzňovu dobitú tvár, husté mäkké vločky ho príjemne chladia na opuchnutej tvári, ktorá je rozbitá na nepoznanie. Konečne padne na betónovú podlahu väzenskej cely budovy číslo deväť, sadne si na slamník naplnený hnijúcou slamou a schúli sa do klbka. V cele je čiernočierna tma a chlad je len o niečo menší ako vonku. Muž cíti, ako mu z rozbitých pier steká do úst krv, cíti jej sladkastú chuť, ktorú tak dobre pozná. „Kto že to sem zavítal?“ Ozve sa šepot z kúta oproti. Na muža tento šepot zapôsobí, ako keby mu pri uchu vystrelili z dela. Strhne sa a zadíva sa do kúta, v tme sa črtá obrys muža vo väzenskej uniforme. „Kto doboha si ty? Myslel som si, že som tu sám.“ „Ja som Rafael.“ „Johan,“ podráždene vyštekne muž na slamníku a otočí sa tvárou k stene a tým dá jasne najavo, že pre neho sa rozhovor skončil. „Snáď nie len samotný Johan Willhelm Trollman, veľká boxerská hviezda.“ S obdivom v hlase zvolá Rafael. „Čuš, chceš, aby sem prišli stráže?“ „Čo nám ešte môžu spraviť? Sám dobre vieš, že zajtra ráno nás zavraždia, snáď nás len nezabijú dvakrát.“ Rafael sa teraz už hlasno smeje a sadne si na koniec slamníka, kde leží schúlený Johan. „Dúfam, že nechceš poslednú noc svojho pozemského života prespať.“ „A čo ideš nám objednať šampanské, ustrice a kurtizány, aby sme sa poriadne rozlúčili s týmto skurveným životom? Haló, stráže, tu Rafael má na vás pár požiadaviek.“ Johan kričí do tmy cely, je mu jedno čo sa s ním stane, opäť cíti v sebe len ohromnú zlosť, ktorá ním lomcuje už takmer desať rokov. Odvtedy, ako sa k moci dostali nacisti sa jeho život stal peklom na zemi. Vie, že zajtra sa všetko skončí, no strach mu to teraz nenaháňa, ktovie možno ráno, keď vyjde slnko a on si uvedomí, že ho už nikdy neuvidí, to bude iné. Teraz je mu však všetko jedno. „No tak, snáď slávny Johan Willehlm Trollman mi nebude hovoriť, že nemá dosť historiek, aby sme prečkali túto hnusnú noc.“ „Daj mi pokoj Rafael, nemám chuť na rozprávanie, radšej hovor niečo ty, ja som dobrý poslucháč.“ „Dobre, takže začnem ja, v prvom rade sa ti hneď teraz priznám, že som fanúšik boxu a tvoju kariéru poznám veľmi dobre. Nikdy nezabudnem na zápas s Adolfom Wittom. Vtedy vo vypredanej berlínskej Bockbrauerei sme nevideli len dobrého boxera, ale poeta boxu, ktorý nevyhráva len svalmi, ale aj hlavou.“ „Bol si tam a nevieš, že som vtedy nevyhral.“ Prerušil ho Johan s trpkým smiechom. „Hovno, všetci to videli, že si vyhral, celá hala skandovala tvoje meno a potom, keď tie svine v hnedých košeliach zariadili, aby rozhodcovia vyhlásili zápas bez výsledku. Všetci do jedného sme zúrivo protestovali dovtedy ,kým ťa nevyhlásili za víťaza. Ľudia by snáď zborili halu, keby sa tak nestalo.“ „ Pekné spomienky, no bol si tam aj o mesiac?“ Johan sa pozrel na Rafaela , až teraz si všimol jeho peknú tvár, ktorá akoby ani nebola poznačená utrpením v koncentračnom tábore. „Bol a aj vtedy si vyhral.“ Zanovito trval na svojom, Rafael. „A kde boli všetci tí diváci, ktorí sa za mňa postavili v zápase s Wittom? Všetci boli ticho, aj keď videli, aká špinavosť sa tam robí.“ „Báli sa, preto boli ticho, všade samí SA, ktorí striehli na každého, kto by nesúhlasil, aby ho naučili správnym árijským spôsobom. Prinútili všetkých slušných Nemcov mlčať a súhlasiť.“ „A kde sú všetci tí slušní Nemci, teraz? Všetci vidia, čo nacisti a Hitler robia, vidia koncentračné tábory, vedia, že ľudia, ako ty, alebo ja, sú v nich vraždení. A čo robia? Nič! Zajtra ráno nás zavraždia, bez súdu, bez dôkazov, bez príčiny. A to všetko pár kilometrov od Hamburgu, pod nosom všetkých tých slušných Nemcov.“ Johan prudko dýchal, cítil, ako sa mu do hlavy nahrnula krv, opäť sa vrátila tá stará známa bolesť na duši, ktorá sa mu ako ľadový nôž zabárala do srdca. Cítil bezmocnosť v boji voči zlu, ktoré ho všade obklopuje a pomyslel si, „Dobre, že to už zajtra skončí.“ Rafael pokojne sedel pri Johanových nohách, chvíľu bolo ticho, obaja do ľadovej tmy, ktorú občas osvetľoval cez maličké zamrežované okno mesiac, vydychovali obláčiky pary. „Porozprávaj o tom zápase s Ederom.“ Ozval sa Rafael. Johan sa na neho pozrel, mesiac osvietil jeho príjemnú tvár, z ktorej vyžarovala úprimnosť, ktorá mu nedovolila, aby mlčal. „Tri dni po zápase s Wittom ma navštívil, akýsi pán Schmidt, bol to útly muž v čiernom obleku, ktorý vyzeral ako nejaký bankový úradník. V prvom momente som si myslel, že mi ide ponúknuť nejaký obchod, poistku, alebo také niečo. Vôbec sa so mnou nehral, z mosta doprosta sa vyjadril, že bude nový zápas, a tentoraz musím prehrať. Keď, som ho chcel schmatnúť za golier a vyhodiť, pred nos mi strčil služobný preukaz gestapa, poručík Martin Schmidt. Vraj si môžem vybrať, prehrať jeden zápas, alebo problémy pre mňa a moju rodinu. Oni si už vraj so mnou poradia, údajne mal na tejto záležitosti záujem samotný Dr. Josef Goebels. Vraj je neprípustné, aby nejaký cigáň, mohol poraziť árijského Nemca ,v tom musí byť nejaký cigánsky podvod. Netrvalo dlho a páni z nemeckej boxerskej asociácie si ma pozvali ,aby mi oznámili, že musím prestať s tým svojím nečistým „tanečným“ štýlom, ktorý vraj len przní taký skvelý šport ,akým je box. Keby som mohol, tak im všetkým na mieste rozmlátim papule. Namiesto toho som vymyslel svoj spôsob protestu. Ostatné poznáš.“ Johanom prešla triaška, lepšie si pritiahol svoju väzenskú blúzu. „Nikdy na to nezabudnem, ako si vošiel do haly pred preplnené hľadisko, celkom zahalený do svojho boxerského županu. Tá chvíľa, keď si zhodil župan, to bolo niečo neuveriteľné, rozbúrené hľadisko v sekunde zmĺklo tak, že by si počul lietať muchu. Tvoje vlasy prefarbené na blond a telo pokryté bielym práškom. Ozaj, čo si na to použil?“ Usmievajúc sa spýtal Rafael. „Telový púder a múku.“ Zasmial sa aj Johan. „Trvalo mi dobré dve hodiny kým som sa nalíčil, ale stálo to za to. Ešte aj ten tĺk Gustáv Eder, tam stál s otvorenými ústami a civel na mňa, ako na božie zjavenie.“ Teraz sa už obaja schuti rehotali, nedbajúc na stráže či prípadný trest. „Všetci do jedného v hale vedeli ,čo si im chcel povedať, aké posolstvo si odovzdal celému Nemecku a spiacej Európe. Nacisti zúrili aj napriek tomu, že si nechal Edera vyhrať K.O. Ľudia museli byť ticho, no pri odchode si všetci povedali, ale im to ten Trollman natrel. Mňa však zaujíma, prečo si sa nechal mlátiť od toho hlupáka celých päť kôl?“ „Preto, aby som ukázal, že som lepší. Keby si bol boxer, vedel by si čo je to odolávať päť kôl úderom súpera, bez toho, aby si ty rozdal čo i len jedinú ranu. Už po prvom kole som mal padnúť K.O., ja som vydržal ďalšie štyri. Nemysli si ,on dobre vedel, čo som dokázal, keby sme si to vymenili ,tak on nevydrží so mnou ani jedno kolo. Aj preto sa zo svojho víťazstva Eder vôbec netešil. Po zápase som bol dobitý na nepoznanie, napriek tomu som však bol jediný, ktorý sa usmieval. Nacisti mali kyslé ksichty, aj napriek tomu, že som prehral. To bol pocit, ktorý sa vyrovná aj tomu najslávnejšiemu víťazstvu.“ Johan sa sťažka posadil, cítil všetky zranenia na svojom zničenom a dolámanom tele. Rafael mu zľahka položil na plece ruku, vtedy akoby na chvíľku všetka tá bolesť zmizla. Johan sa vyľakane pozrel na Rafaelovu tvár, jeho dobrácke oči, akoby mu hovorili, ničoho sa neboj, všetko nakoniec dobre dopadne. „Vieš, čo sa mi na tebe ako boxerovi najviac páčilo? Ten tvoj nenapodobiteľný štýl, tvoje nohy boli také šikovné, aké som dovtedy u žiadneho boxera nevidel. Ty si po ringu neposkakoval, ako ostatní boxeri, ty si doslova tancoval. Pritom si mal také tvrdé údery, že to pôsobilo, ako keby neudieral človek, ale nejaký piest. A ešte si pritom stihol flirtovať s dámami v prvom rade.“ „Len ma toľko nevychvaľuj, veď práve ten môj štýl boxu sa nevidel správnym Nemcom z boxerskej asociácie. Vraj je to cigánsky podvod a nie boxovanie, zobrali mi licenciu a tým, ako keby mi vzali aj môj život. Namiesto olympiády som sa musel vzdať toho, čo som mal najradšej. Stať sa boxerom, to bol môj sen odmalička, najprv som si to rozdával s chlapcami na ulici, až si ma všimol učiteľ telocviku a zaviedol ma do boxerského klubu u nás v Hanoveri. Odvtedy bol box mojím každodenným chlebom. Matka mi to dlho nechcela dovoliť, bála sa o mňa, no keď videla, že bez boxu nemôžem žiť, napokon mi to dovolila. Nikdy nezabudnem na jej slzy šťastia, keď som vyhral svoj prvý zápas u nás v Hanoveri nad Alexom Tomkowiakom ,bolo to v decembri, tesne pred mojimi 22. narodeninami, hanoverský Burghaus praskal vo švíkoch a ja som vyhral K.O., ľudia ma vynášali z ringu na pleciach. Vtedy som uvidel svoju matku, ako ju drží otec okolo ramien a ona plače od šťastia.“ Johanovi sa po tvári skotúľala veľká slza, bol rád, že je v cele tma a Rafael to neuvidí. Srdce mu zovrela ľadová ruka smútku, keď si spomenul na svojich rodičov. Už o nich viac, ako rok nič nevie, ktovie či ešte žijú, alebo aj oni skončili v koncentráku? Znovu pocítil ten najhorší pocit, bezmocnosť. Zajtra to všetko skončí, už nebude trápenia, sĺz a smútku. Pomyslel si Johan a ťažko si povzdychol. „Vidíš, aký je život krutý, možno tí istí ľudia, čo ma po víťazných zápasoch nosili na pleciach a pripíjali na moje zdravie, sa dnes prizerajú na to, ako ma vyžmýkali, pošliapali a ponížili, aby ma nakoniec mohli zabiť. A toto robia v celej Európe. Nezabudnem na to, čo sa dialo počas nášho „slávneho“ ťaženia na východe, ako naša jednotka prechádzala cez dediny, ktoré vypálili a vyvraždili. A ja som mal na sebe uniformu nemeckého vojaka, bojoval som za svoj život a životy kamarátov z oddielu. Za svoju vlasť som prelial krv, bol som ranený v boji. A vieš, ako sa mi za to moja vlasť odvďačila? Zavreli ma, zotročili, vykastrovali, ako zviera a zajtra ma zabijú.“ Johan prudko dýchal, z očí sa mu rinuli slzy, ktoré nemohol zastaviť. Hlasno vzlykal, cítil, že všetok ten smútok a krivdy, ktoré vytrpel za posledných desať rokov, na neho dopadli celou svojou váhou v tejto chvíli. Rafael ho jemne objal, Johan cítil ako smútok pomaly odchádza. Kto je tento mladík, z ktorého vyžaruje neopísateľný pocit bezpečia a dobra? Pomyslel si Johan, zahanbene utierajúc si slzy. „Kto si? A prečo si tu?“ Spýtal sa Johan. „To sa včas dozvieš, teraz vstaň a ukáž mi ten svoj skvelý štýl.“ Rafael mu pomáhal vstať zo slamníka. „Ale nie, veď už takmer svitá.“ Protestoval Johan. „Veď práve preto, najvyšší čas.“ Nedal sa odbiť Rafael. Johan sa postavil, obloha sa vyčistila, do cely svietil zapadajúci mesiac. „Ale budeš mi robiť sparinga.“ „Jasné.“ Nadšene súhlasil Rafael. Obaja zaujali postoj, Johan urobil najprv prvé neisté pohyby a imaginárne výpady proti sparingovi. Postupne sa dostal do rytmu, jeho nohy sa pohybovali po betónovej podlahe malej cely, ako v časoch jeho najväčšej slávy. Obaja sa šťastne smiali, už necítili zimu, hlad ani smútok. Celu zaliali prvé lúče vychádzajúceho slnka. Rafael chytil Johanove ruky, ten opäť pocítil, že všetka bolesť sa vytratila. Každá rana sa zahojila, Johan so strachom pozoroval čudné pocity vo svojom tele, cítil ako sa každá kosť zrástla, dokonca pocítil, že je opäť úplným mužom. „Johan, neboj sa, som poslaný, aby som ti zvestoval, že všetko zlo raz skončí a smrť nie je koncom, ale začiatkom.“ Na chodbe sa ozvali kroky a štrngot kľúčov. „Neboj sa, smrť je len tunel, ktorým musíš prejsť, aby si sa vrátil domov.“ Johan ešte začul Rafaelov hlas, skôr než sa mu rozplynul pred očami. „Poďme Trollman, je už čas.“ Dozorcovia ho vedú na dvor, kde už je zhromaždený tábor na raňajší raport. Johan je zmätený, v hlave mu stále znie Rafaelov hlas. Snáď som sa pomiatol, pomyslel si. Aj keď všetko to bolo také skutočné, ešte teraz cítim ten hrejivý pocit dobra. Okrem každodenného sčítavania väzňov, bude na rade opäť poprava. Tento raz to nebude nič masové, popraviť idú asi najväčšiu hviezdu tábora Neungamme, cigáňa Johana Wilhellma Trollmana,bývalého majstra Nemecka v boxe. Johana vedú pred nastúpený tábor, pozerá na zúbožené tváre, ľudské trosky, ktoré vedia, že dnes alebo zajtra, čaká podobný osud aj na nich. Buď umrú hladom a otrockou drinou v tehelni, alebo budú zavraždení. Aj preto ich tento výjav veľmi nedojíma, veď smrť je pre nich každodenným výjavom. Johan vidí hneď vedľa veliteľa tábora stáť Rafaela, pretiera si oči. Rafael sa usmeje a naznačí boxerský postoj. Johan opäť cíti prítomnosť svojho priateľa, cíti sa ľahký a silný. Vonku panuje krutý mráz, opäť fičí severák od mora, Johan však zhodí blúzu, zdvihne pred seba ruky zovreté v päsť a potom zaujme postoj, svojimi rokmi v ringu nacvičenými boxerskými krokmi sa blíži k popravisku. Už nevidí pred sebou tábor, opäť je pred zaplneným hľadiskom, ktorému predvádza svoj tanec bojovníka. Tento raz však tancuje s najsilnejším protivníkom, so samotnou smrťou. Opäť počuje Rafaelov hlas. „A Boh im zotrie každú slzu z očí a smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti. Predošlé veci sa pominuli.“ Johan necíti strach, a aj teraz na svojej poslednej ceste dáva nacistom svoj odkaz. „Nezlomili ste ma!!!“ Celý tábor zahučí obdivom k odvahe „cigáňa“ Trollmana, posledný aplauz pretne výstrel z pištole.

DOSLOV
Náš národ akoby trpel na nedostatok svojich hrdinov, avšak tento pocit je zapríčinený len našou nevedomosťou, ktorá je mnohokrát zapríčinená aj historickým ignorovaním zo strany majoritnej spoločnosti. V skutočnosti máme svojich hrdinov, ktorí si zaslúžia náš obdiv a úctu, len ich nepoznáme. Jedným z nich je Johan Willhelm Trollman, nemecký Róm, narodený 27.12.1907 v Hanoveri, ktorý na prelome a začiatku tridsiatych rokov, bol jedným z najslávnejších boxerov v Nemecku. V júni 1933 sa v berlínskej Bockbrauerei stal v zápase s Adolfom Wittom majstrom Nemecka, vtedajšia moc však nemohla dopustiť, aby príslušník menejcennej rasy mohol poraziť germánskeho športovca. Už pri vyhlasovaní výsledkov zápasu s Adolfom Wittom boli rozhodcovia ovplyvnení. Napriek tomu, že J.W. Trollman jasne vyhral ,vyhlásili zápas bez výsledku (remíza). No protesty publika boli také veľké, že nakoniec rozhodcovia museli svoj verdikt zmeniť a rozhodli o víťazstve J.W. Trollmana. Po tomto zápase sa proti Trollmanovi v nacistami ovládaných novinách rozbehla kampaň, ktorá ho obvinila z toho, že zápas vyhral nečestne, pretože jeho štýl nie je „čistý“. Doslova sa vyjadrili, že ide o cigánsky podvod, vraj jeho tanečný štýl v ringu je neprípustný. Zápas o majstra Nemecka sa opakoval s tým, že tento raz „Cigáň“ Trollman bol poučený, ako má zápas dopadnúť, samozrejme jeho boxerský štýl nesmel nikdy viac použiť. Zápas sa odohral v Berlíne „pod nosom“ nacistickej mašinérie. Johan Willhelm Trollman na zápas nastúpil s prefarbenými vlasmi a telom pokrytým telovým púdrom a múkou. Ešte ani nezaznel gong a J.W. Trollman uštedril nacistom K.O., výsledok zápasu už nebol dôležitý, keďže o jeho výsledku bolo rozhodnuté už dávno pred jeho začiatkom. Protest J.W.Trollmana nemal v dejinách športu obdobu. Porovnať ho snáď možno len s gestom afroamerických športovcov na olympijských hrách v Mexiku 1968, aj keď v podstate to nemožno porovnávať, pretože afroameričanom nehrozila odveta od nacistov, ktorí sa so svojimi odporcami vôbec nemaznali. O to viac treba obdivovať odvahu Johanna Willhelma Trollmana. Krátko po tomto zápase bola J.W. Trollmanovi z rasových dôvodov odobratá boxerská licencia. V roku 1939 bol prinútený nastúpiť vojenskú službu vo wehrmachte, v roku 1941 bol ranený a poslaný domov. Krátko po prepustení z armády bol v roku 1942 zatknutý gestapom a internovaný v koncentračnom tábore Neungamme, ktorý bol umiestnený len niekoľko kilometrov juhozápadne od Hamburgu. Týmto bol vlastne osud J.W.Trollmana spečatený, postupne bol za múrmi Neungamme, ako príslušník menejcennej rasy ponížený kastráciou, túto operáciu muselo podstúpiť desaťtisíce nemeckých občanov, ktorých nacisti pokladali za menejcenné rasy, nemeckí Rómovia tvorili jej veľkú časť. 9.2.1943 nacisti J.W. Trollmana zavraždili. Tento rok v júli uplynulo presne 75 rokov odo dňa, kedy sa odohral legendárny zápas, na ktorý J. W. Trollman nastúpil ako karikatúra „pravého“ árijca. „Tanečný“ štýl boxu, ktorým bol J.W.Trollman známy, sa o viac, ako tridsať rokov stal svetoznámym, hlavne prostredníctvom najslávnejšie boxera všetkých čias Muhamada Aliho. Aj v tomto je veľkosť J.W. Trollmana, ktorú treba obdivovať, nakoľko svojimi „šikovnými“ nohami v ringu predbehol svet o viac ako tridsať rokov. Jeho odkaz je pre nás aj dnes po 75 rokoch dôležitý. Odvaha s akou sa postavil nacistom, nech je pre nás príkladom. Každý slušný človek, bez ohľadu na svoju rasu, pohlavie či vierovyznanie, musí vždy v sebe nájsť odvahu vystúpiť a postaviť sa zlu. Johan Willhelm Trollman to svojím životom dokázal, celej vtedajšej Európe ukázal, že akýkoľvek rasizmus je hlúpy a nespravodlivý. My Rómovia sme mu vystavení už stáročia, neustupujme rasizmu a nespravodlivosti a bojujme za svoje práva. Príbeh Johana Willhelma Trollmana ma dojal ,ale aj posilnil, verím, že rovnaký pocit budú mať z toho aj čitatelia tejto poviedky.

V roku 2003, presne po sedemdesiatich rokoch, Nemecká boxerská federácia uznala Johana Willhelma Trollmana ako víťaza a šampióna Nemecka v ľahkoťažkej váhe z roku 1933.
Poznámka autora: Postava Rafaela v tejto poviedke predstavuje jedného z archanjelov. Rafael je anjel, ktorý bohu prednáša modlitby spravodlivých. Je to anjel uzdraviteľ a ochranca, jeho meno v hebrejčine znamená Rapha – uzdraviteľ a El – boh.

Braňo Oláh- 2008.