Človek. Bytosť stojaca pevnými nohami na vrchole pozemského tvorstva. Na hruď
si pripol vyznamenania – najvyspelejší, najrozumnejší, koruna všetkého živého. Bohato
obdarený tvorivosťou vytvoril domy aj bezprístrešie, humanitu aj vojny, lieky aj infarkt,
vlastníctvo aj biedu a tiež more potešení, pretože nielen prácou je človek živý. A aby mu
cez škáry nerátaných dní neodcválal splašený čas, ušil mu opraty z kalendára. Veď času
nikdy nie je dosť a ak sa na ňom nedá rajtovať, treba ho mať aspoň pod kontrolou.
Osedlal už dvetisíc rokov ľudského bytia a teraz úzkostlivo zviera kolenami jeho boky a
so zvedavosťou v jednom a bázňou v druhom oku, pozerá ponad hustú hrivu dní do
budúcnosti.
Nekonečným priestorom zahrmel mocný hlas. Útroby Zeme sa zachveli. Tak ako sa
múdri radcovia schádzajú, aby spoločne zasadli za stôl, vstávajú zabudnutí bájni grécki
bohovia a prichádzajú na nebeský Olymp. Začuli hlas Najvyššieho, opúšťajú svoje sídla
a zapĺňajú miesta v nádhernej sále posvätného chrámu. Miestnosťou sa šíri omamná
vôňa ambrózie a mieša sa s lúčmi svetla sálajúcimi z hromovládneho Dia, ktorý sedí na
svojom tróne. Lúče sa odrážajú od zlatej podlahy, strieborných nádob, trblietavých šiat
a ozdôb bohov. Nikto z nich nevie, prečo ich Zeus zavolal, no sedia pokojne a popíjajú
nektár. Keď sa zaplnilo aj posledné miesto pri stole, prehovoril Hermes – posol bohov.
„Veľký Zeus, ubehlo mnoho storočí odkedy sme opustili Olymp a odišli spravovať svoje
ríše. Iste máš vážny dôvod, keď si nás všetkých privolal. Tak začni, povedz, čo nám chceš
povedať.”
„Bohovia, synovia a dcéry moje! Je radosťou vládnuť nad tým, kto je rozumný a dbá o
spoločný prospech. No nešťastný vladár, ktorý musí prenasledovať a trestať. Verte,
nehovorí sa mi to ľahko, ale ak chceme udržať pokoj a šťastie, musíme škodcu z našich
záhrad vyplieniť.”-
Chrámom sa zavlnila tichá vrava. Bohovia pozerali jeden na druhého a uvažovali, ktorý
z nich je ten naničhodný vinník.
„Len pokoj, synovia a dcéry, – tíšil ich Zeus, – nie je to nikto z vás. Dokonca tá bytosť ani
nemá božský pôvod.”
„ Máš snáď na mysli Človeka?” spýtal sa Hermes, ktorý rovnako dobre ako vlastnosti a
spôsoby Olympanov poznal život smrteľníka.
„Áno, Hermes. Práve toho. Spočiatku sme si ho všetci obľúbili. Jeho nevinnosť a
neohrabanosť pripomínala dieťa, ktoré sa učí chodiť. Dnes je však všetko iné. Človečia
myseľ a konanie sú povýšenecké a spurné. Jeho kroky dopadajú na zem ťažko a tvrdo.
Nič už nie je také, ako bývalo. Sami viete, koľko škody napáchal. Zvolal som vás, aby
sme posúdili jeho správanie a vyniesli rozsudok. Chcem poznať váš názor. Tu v rohu
miestnosti je ohnisko. Horí v ňom oheň jasným plameňom. Po stranách stoja dve
nádoby – v jednej je voda, v druhej olej. Ak si myslíte, že plameň ľudského života treba
navždy uhasiť, prilejte do neho vodu, ak ho chcete zachrániť, vzkriesi ho olej.”
V sále na chvíľu zavládlo ticho. Ale naozaj len na chvíľu. Diova výzva mala rýchly
účinok. Slova sa ujal Poseidón – pán morí a oceánov. Len čo mu uchom prešlo slovo
“Človek”, jeho tvár sa naplnila hnevom.
„Rád ti poviem, Zeus, čo si myslím o Človeku. Niet v mori toľko rýb, koľko mám dôvodov
nenávidieť toho tvora. Vody mojej ríše zaberajú väčšinu zemského povrchu. Bol som
hrdý na nesmierne bohatstvo morských živočíchov a rastlín. A tu príde Človek! Tá
biedna bytosť, ktorá namiesto ladných plutiev ťahá za sebou neforemné končatiny.
Vkradne sa do mojich vôd, loví, zabíja a nenásytne berie z môjho bohatstva. To, čo
neodnesie, usmrtí nečistotou. Je dravší ako žralok, úlisnejší než úhor a ničivosťou sa
mu nevyrovná ani morská sopka. Človek je môj nepriateľ. “
Po týchto slovách Poseidón vstal, podišiel k nádobe s vodou a odlial z nej do ohňa.
Pahreba zasyčala a horúce jazyky sa skrátili. Sotva sa znova usadil na svoje miesto,
sálou zaznel hlas bohyne Artemis, patrónky lovu a poľovníctva.
„Aj ja som sa dočkala od Človeka sklamania, Veľký Zeus. Spočiatku ma jeho zručnosť a
šikovnosť zaujala. Veru, páčil sa mi. Bol obratný a ctižiadostivý. Naučila som ho
poľovníckemu umeniu. Teraz to ľutujem. Človek stratil mieru. Čo nevidieť budú sa lesy
podobať pustým ľudským cintorínom. Už neloví preto, aby upokojil svoj hlad, ale pre
potešenie zo zabíjania a z túžby po bezcenných ozdobách, ktoré nazýva módou.
Nemôžem rozhodnúť inak, ako takto.”
I ona vzala nádobu, v ktorej bola voda. Trblietavé kvapky ako nožnice odstrihli z
plameňov.
„Hovoríš o hlade, sestra?” pridala sa Demeter, bohyňa roľníctva a úrody. „Hádam nie je
dosť úrodnej pôdy? Či polia nedávajú dosť chleba i zeleniny a stromy sladké ovocie?
Dosť ho je. Aj chleba, aj ostatnej poživne, no nie pre zlého hospodára. Kto nevie správne
rozdeliť svoje zásoby, tomu čoskoro zaklope na dvere bieda. Človek svoje deti necháva
trpieť hladom, ani moju náklonnosť si nezaslúži.”
Tak aj Demeter volila vodu. Oheň stratil svoju silu. Červené uhlíky sčerneli, len pár
nízkych plamienkov sa kŕčovito pridržiavalo kúskov suchého dreva. Hádes, boh podsvetia
a strážca mŕtvych zacítil v tom príležitosť úplne zničiť Človeka a uväzniť jeho dušu vo
svojej ríši.
„Tá bytosť rovnako nerozumne hospodári aj s podzemným bohatstvom,” prehovoril
rovno do tváre Diovi. „ Zásoby, ktoré sa pod zemou ukladali po tisíce rokov sú ohrozené…
“
Odrazu sa dvere sály otvorili a vstúpila Gaia, Matka všetkých. Bohyňa, ktorá stála
na počiatku. Tá, čo vdýchla život samotnému vládcovi Diovi, ostatným bohom i
nedokonalému Človeku. Ustarostená zostala stáť pri dverách, vidiac, že všetky kreslá sú
už obsadené.
„Vitaj medzi nami, Gaia,” privítal ju Zeus. „Iste už vieš, prečo sme sa dnes zišli. Pozri,
plameň života dohorieva. Púť smrteľníka sa blíži ku koncu a s ním umiera i jeho svet.”
„Prišla som práve včas, aby som ho zachránila. Človek, môj syn, nesmie tak kruto platiť
za svoje chyby.”
„Ty? Práve ty ho chceš obhajovať?” čudovala sa Demeter. „ Veď len pozri na seba, milá
Gaia. Bývala si divoká, búrlivá a neskrotná v rokoch svojej náruživej mladosti. A teraz?
Dieťa, ktoré sa z tvojho tela zrodilo, spútalo a oslabilo tvoju silu. Človek je vinný za to, že
si taká krehká a precitlivená. Láska k nemu ťa oslepuje, necháš sa ničiť. A starneš. Ty
skutočne starneš, akoby si bola z rodu smrteľných a nepatrila medzi nás.”-
„Čo čakáte od matky, ktorá ľúbi svoje dieťa? Dala by som mu všetko. “
„A on? Tiež ťa ľúbi?” K Demeter sa pridala Artemis.„ Prebuď sa, Gaia. To predsa nemôže
byť láska. Ty len rozdávaš a On len berie. Si pre neho nádobou plnou jedla a potešenia,
nič viac. Prisal sa ti na prsia a jeho ústa sa nevedia nasýtiť. Napokon z teba vysaje nielen
mlieko, ale aj krv a život. To chceš?!“
„Nie, neverím! Človek nie je taký. Nevzdám sa ho.”
„Do tvojich útrob sadí zrná zla a žne úrodu chorôb, nenávisti, strachu a nepokoja.
Vytrhal kvety, tvár ti ovenčil bodliakmi, do očí vnáša tŕne. Bozky človeka – ako bozky
hada. Také sú dotyky tvojho chránenca. Či ešte v tebe nesvitá?”
„To vy ste zaslepení! Nosíte v duši čierny mrak pomsty a nevôle. Na tvárach máte
masky moci a krutosti. Čo viete o deťoch, o ich výchove?! Ste múdri a dokonalí, no od
Človeka nemožno očakávať božskú múdrosť. Nechcete vidieť, že je schopný aj
ušľachtilých citov. Je schopný lásky, obetavosti a odpúšťania.”
„Gaia má pravdu,” ozval sa Eros. Napadlo mu, že práve prišiel jeho čas. Veď kto mohol
o láske vedieť viac než on.
„Láska Človeka je čistejšia a silnejšia ako láska nás bohov. Nedokonalosť jeho tela
býva nezriedka vyvážená hĺbkou jeho citov.”
„Súhlasím s Erosom.” Pridala sa Afrodita.„A chcem podotknúť, že aj telo Človeka je
často príťažlivé. Aj ono je božským dielom. Napokon ty sám, mocný Zeus, si neodolal
kráse ľudskej smrteľníčky.”
Zeus sa nebadane usmial pri myšlienke na pôvabnú Alkménu. Eros a Afrodita
spoločne nadvihli nádobu s olejom a nasýtili plameň. Svetlo a teplo ľudského života na
chvíľu opäť zažiarilo.
„Neprišli sme preto, aby sme súdili city a krásu,” začala z inej strany žiarlivá Héra.
„Skutky človeka sú trestuhodné, o tých hovorme. Tvoj plač jeho viny nezmyje, Matka
Gaia. Ak nezasiahneme, dočkáme sa času, keď zničí seba aj teba.”
„Tvoj syn ti je neverný. Už si mu primalá. S túžbou v srdci pozerá do vesmíru. Zabúda
na nás, bohov. Sme pre neho mŕtvymi legendami. Božstvo nahradil národom, úctu
majetkom, spravodlivosť samoľúbosťou. Sám si prichystal osud úbožiaka. Život na
ňom visí ako zle ušitý kabát. A láska? Z lásky k sebe a národu vedie krvavé vojny!”
„Vojna robí z chlapca muža, “ hájil Človeka Áres, boh vojny. „Smrteľník si pre svoju
odvahu, schopnosť viesť boj a vymýšľať nové druhy zbraní zaslúži môj obdiv.”
„Gaia a Áres. Matka Zem a vojna. Patríte k sebe ako chlieb a nôž,” krútil hlavou Zeus.
„Nečudujem sa Áres, že aj teraz stojíš pri jej boku.”
Tej noci pretekali vesmírnym Olympom prúdy vášnivých slov. Reč plnú
nespútaného hnevu striedali vety o láske, kráse i detinskej nerozvážnosti. Príkre slová
Poseidóna, Háda, Artemis a Demeter striedala obhajoba Človeka z úst Erosa, Afrodity,
Múz i Herma. Do diskusie sa zapojili aj ostatní bohovia. Gaia naďalej stála pri dverách v
dlhých bielych šatách ako nevesta, nevediac či sa chystať na sobáš s tretím tisícročím,
alebo na pohreb dvoch predchádzajúcich. Oheň striedavo naberal silu a tíchol. Zatiaľ
na Zemi odbíjali posledné minúty starého tisícročia a osud Človeka v tú nočnú dobu
balansoval na hrane života a smrti.
„A čo ty, Nemesis, bohyňa spravodlivej odplaty? Prečo mlčíš? Plameň sotva horí. Si
posledná, v tvojich rukách je konečné rozhodnutie. Necháš Človeka žiť alebo…?”
Nemesis ešte váha. Možno až teraz si uvedomila, aká zložitá je spravodlivosť a aké
ťažké je niesť jej bremeno. Bez slova sedí a uvažuje. Hlavou jej znie prosba Gaie:
„Neberte mi dieťa! Nechajte ma ešte chvíľu s ním. Verím, že raz sa v ňom prebudí
synovská láska a pohladí ustaranú tvár svojej matky. Príde čas, keď sa stane zrelým a
rozumným mužom. Vy, bohovia, ste už dosť zasahovali a ovplyvňovali toho úbohého
smrteľníka. Je zmätený. Čudujete sa, že sám nevie, čomu má veriť?”
Keď pred vekmi priniesla Pandora čarovnú skrinku a otvorila ju, vypustila z nej
námahu, únavu, choroby, utrpenie a smrť. Tieto zhubné strasti sa rozleteli po zemi a
našli Človeka – jeho srdce z chleba a um mláďaťa. Ten najľahšie príjme neduhy. Vo
svojej slabosti si znepriatelil všetko živé. No Gaia, Nemesis a to lepšie, čo je v Človeku vie,
že na dne nešťastnej skrinky leží nádej.
